Zhuba zvaná apolitickosť

Politika je inherentne zlá a mala by sa vytlačiť z každej oblasti spoločnosti. Toto je prevládajúci názor v slovenskej spoločnosti. Samozrejme, tieto myšlienky sa úplne opodstatnene sformulovali skúsenosťami ľudí s politikou na Slovensku, ale aj v zahraničí. Aké sú moje osobné postrehy k tomuto problému?

Je občiansky alibizmus legitímny?

„Do politiky chodia iba zlí a neschopní ľudia, ktorí nemyslia na nič iné ako ich osobné záujmy.“ Stretával som sa s tým doma, v škole, v médiách, filmoch, a tak niet divu, že som si tento názor osvojil. Potom však nasledovala otázka, čo sa s tým dá robiť? Ak sa svet nedá zmeniť politikou, tak ako? Eventuálne som dospel k „šokujúcemu” záveru, že zmeniť to môžu ľudia, ktorí na to majú moc. Kto má v demokraticky riadenom štáte moc meniť spoločnosť na systematickej úrovni? No predsa politici…

Oblasť, kde ma negativistický postoj voči politike hnevá najviac, je aktivizmus. Aktuálne je v móde akúkoľvek verejnú snahu, či je to protest, alebo masové hnutie, odpolitizovať s argumentom, že „my nie sme pošpinení politikou a nechceme byť spájaní s akoukoľvek stranou/stranami či iným politickým subjektom, aby sme sa neskazili“. Ako člen FĽM môžem povedať, že osveta na protestoch nie je jednoduchá. Stretli sme sa s tým, že nám nedovolili rozdávať letáky našej mládežníckej organizácie i hnutia Socialisti.sk, v tom lepšom prípade bolo počuť iba hundranie z davu o tom, že tento protest mal byť apolitický. Samozrejme, je pochopiteľné, že sa nechcú zdiskreditovať politikmi, ktorí majú za sebou temnú minulosť, ale hádzať všetkých do jedného vreca by sa nemalo.

Predstava aktivistov na Slovensku, ako niečo zmeniť, je zrejme nasledovná. Musíme na tých zlých politikov vyvinúť spoločenský tlak, aby spravili to, čo od nich žiadame. Prax ukazuje, že táto metóda je vrcholne neefektívna.

Tajomníčka FĽM rozdáva letáky na odborárskom proteste.

Rovnako mi pripadá smiešne, keď počujem názor, že odbory by sa mali správať apoliticky. Nie, ani ja nie som fanúšik strany SMER. Sám by som rád videl odbory trošku radikálnejšie. Avšak úloha odborov je bojovať za práva, pracovné podmienky a adekvátne mzdy pre zamestnancov. To sú všetko politické záležitosti, na ktoré má v mnohých prípadoch priamy vplyv vláda. Je prirodzené, že odbory budú spolupracovať s takými subjektmi, s ktorými zdieľajú podobné hodnoty a prístupy, ako zlepšovať život pracujúcich. Isteže, strany, ktoré prichádzajú s nápadmi, ako napríklad regionálna minimálna mzda, nemôžu u odborov uspieť.

Teória apolitickosti obmedzuje aj celebrity

Nie sú ušetrené ani známe osobnosti. Športovci aj umelci sa po vyjadrení svojho politického postoja často stretávajú s negatívnou odozvou. Množstvo reakcií kopíruje štýl: „Venujte sa tomu, čo je vašou profesiou, a nemiešajte sa do politiky.”

Obzvlášť vtipné je, ak to povedia hudobnej kapele, ktorej pesničky sú prevažne politické. Dobrým príkladom je Rage Against the Machine. Nevidím dôvod, prečo by osobnosti, ktoré môžu mať veľký vplyv práve vďaka tomu, že sú známe, nemali vyjadrovať svoje osobné politické postoje. Či už s nimi súhlasíme, alebo nie, ide tu o princíp.

Tommie Smith a John Carlos počas hymny ikonickým gestom protestovali proti rasovej diskriminácii v USA. Olympiáda v Mexiku, 1968.

Je logické, aby sme namiesto sústavného presviedčania „zlých” politikov s ich egocentrickými cieľmi, dostali do vedenia ľudí, ktorí zastávajú naše záujmy. Spôsob, ako sa dostať do pozície, v ktorej má človek moc niečo zmeniť, je byť zvolený. Štandardný postup, ako kandidovať, je skrz politickú stranu. Preto by som rád v občianskom aktivizme videl viac snáh o spoluprácu s politickými subjektmi, ktoré zdieľajú ich ciele, lebo len takto vieme spoľahlivo presadiť naše požiadavky.

Čestní ľudia rezignovali

Situácia je, žiaľ, taká, že čestný človek nechce mať s politikou nič spoločné. Tým pádom sa dostávame do situácie, keď sa do politiky dostávajú nanajvýš nežiadúci ľudia. Ak máte 100 politikov a 99 z nich je tam iba kvôli moci/peniazom, tak je snáď každému jasné, ako to dopadne. Občania sú z politiky znechutení, odrádza ich to od aktívneho politického života a kruh sa uzatvára. Toto sa, samozrejme, netýka len aktívnej účasti v politike, ale aj základného prehľadu, formovania vlastného názoru a účasti na voľbách a referendách. Parafrázujem Platóna: „Jeden z trestov za odmietnutie účasti v politike je, že vám budú vládnuť nekompetentní.” A presne toto sa nám deje.

Zdroj: DiEM25

Súčasnej vládnucej triede to však vyhovuje. Naša apolitickosť vo verejnom živote spojená s odmietaním čo i len zaujímať sa o politiku, pre nich nepredstavuje žiadnu hrozbu. Nemusia voči nám robiť kompromisy, nieto báť sa revolučných zmien.

Naozaj Vám svet pripadá tak bezchybný, až si nemáme právo pýtať zmeny? Čakať na osvietenie národa nie je veľmi spoľahlivá metóda. Osvetu treba vykonávať svojpomocne, netreba sa báť zapojiť sa do politického života. A nie je lepší začiatok, ako vstúpiť do Frontu ľavicovej mládeže.

.

.

Ľubomír Zeman, regionálny predseda FĽM Západ

Zdieľať článok
Návrat hore