Učiteľom dejepisu: „Neoslavujte prehnane Červenú armádu!“

Štátny pedagogický ústav vydal v nedávnej minulosti didakticko-metodické návrhy, ako majú učitelia efektívne a dobre využívať čas, ktorý je im poskytnutý zvýšením hodinovej dotácie dejepisu pre žiakov 9. ročníka. Hodina dejepisu navyše pre deviatakov nieje zlý nápad, práve naopak. Deti by mali poznať vlastnú históriu, aby sme sa vyhli chybám minulosti. Chceme predsa vychovať inteligentných ľudí, ktorí majú stabilný hodnotový rebríček a nebudú náchylné na rôzne druhy propagandy a manipulácie. Vo vyššie uvedenom dokumente je však mnoho nešťastných, smiešnych a dokonca až zarážajúcich momentov. Pokúsim sa teraz urobiť stručný prehľad toho, s čím sa nedá súhlasiť a čo je podľa mňa absolútne nevhodné.

Pre mňa osobne je najviac nezmyselný a zároveň pohoršujúci nasledovný výrok: „Nie je teda na mieste prehnane oslavovať Červenú armádu ako najväčšiu výhru a osloboditeľa, ktorý nás zachránil.“ Tento výrok je v časti dokumentu, kde autor vysvetľuje ciele Červenej armády a „Stalinove krutosti“. Argumentuje napríklad tým, že ruské lietadlá nezmyselne bombardovali územie dnešného Slovenska. Autor samozrejme vôbec nespomína, že naše dnešné územie bolo bombardované aj lietadlami americkej armády (napr. Nové Zámky kde pre americké bombardovanie zahynulo dovedna okolo 4000 ľudí). Dokument vyzýva k objektivite a tomu, aby sme nevideli všetko „čiernobielo“. To je v poriadku, ale potom nieje na mieste teoreticky masturbovať nad sovietskymi krutosťami a zároveň vôbec nespomenúť americké bombardovanie, aby sa nenarušil obrázok nepoškvrnených Američanov.

Ján Kulich – Žalujem. Zabudne naša mládež, na pleci akého vojaka lamentuje nešťastná žena? Zdroj: vhu.sk

Vrátim sa ešte na moment k vyššie citovanému výroku. Pre mňa je tento výrok nezmyselný z viacerých dôvodov. V prvom rade som sa nikdy nestretol s tým, že by sa dnes na hodine dejepisu oslavovalo víťazstvo Červenej armády. V druhom rade, kto nás teda oslobodil? Máme snáď zatajovať skutočnosti? Faktom je, že územie Slovenska oslobodili vojská Robotnícko-roľníckej Červenej armády, ktorá bola armádou Zväzu sovietskych socialistických republík. V rámci oslobodzovania mali vplyv aj vojská Československého armádneho zboru, ktorý sa formoval v Sovietskom zväze a vojaci rumunskej armády. Tento výrok je pre mňa pohoršujúci preto, lebo z neho cítim snahu dištancovať sa od skutočných osloboditeľov a hrdinov. To je pre mňa prejavom neúcty voči tým, ktorí za nás položili životy. Počas Karpatsko-duklianskej operácie, ktorej cieľom bolo podporiť prebiehajúce SNP, zahynulo o.i. 21 000 (!) vojakov Červenej armády. Máme sa tváriť, že nikdy neexistovali, aby sme nebudili dojem „prílišného oslavovania Červenej armády“? Máme sa tváriť, že ZSSR nemal najväčší podiel na oslobodení nášho územia, aj napriek tomu že jednoznačne a nepochybne mal? Máme sa tváriť, že marginálna pomoc západných spojencov má rovnaký význam, ako tisíce mŕtvych sovietskych vojakov, ktorí ležia v našej zemi? To nieje objektivita, to je nehanebnosť.

Dokument vyzýva na používanie rôznych filmov, dokumentárnych filmov a videí. To je všetko pekné, problém je však vo výbere, ktorý nám ponúka. Okrem vhodných filmov odporúča použiť aj totálne nevhodné. Do tejto kategórie patria filmy ako Eštebák, Pelíšky a Občiansky preukaz. Tieto filmy sú nevhodné z viacerých hľadísk. V prvom rade si myslím, že vôbec alebo len veľmi slabo reflektujú dobu. Eštebák je o chlapcovi, ktorý sa aj napriek svojmu odmietaniu dostal do radov Štb. Štb bola svojho času významnou zložkou štátneho aparátu a je vylúčené, že by sa tam dostal niekto, kto nechcel a zároveň bol úplne antikomunisticky orientovaný. Tento film vytvára ilúziu, že tajná polícia bola bandou neschopných ľudí. Pelíšky sú naopak komédiou (film osebe je dobrý, no maximálne ako večerná zábava), ktorá ukazuje akurát tak život jedného paneláku. Občiansky preukaz je ukážkou stereotypov, ktoré sa majú žiakom tlačiť do hlavy. To znamená: účelom verejnej bezpečnosti bolo bitie mladistvých, tí ktorí kritizovali režim boli inteligentní a pragmatickí, pričom ostatní boli buď to zlými komunistami, alebo slepými obeťami atď. V druhom rade ich spája čiernobiele videnie spoločnosti. To pred čím vystríhajú v pokynoch, potom odporúčajú vo výučbe. Sú tu zlí komunisti a dobrý zvyšok. Ako majú učitelia viesť deti ku kritickému mysleniu prostredníctvom jasnej antikomunistickej propagandy? Ako sa skrz propagandu máme rozprávať objektívne?

Ideológiou proti ideológií. To je z môjho pohľadu heslo, ktorým sa majú učitelia riadiť. Paradoxom je, že učiteľ by mal viesť deti ku kritickému mysleniu a mal by vystupovať objektívne, no v skutočnosti sa mu radí presný opak. Prečo si to myslím? Objektivita by sa dala preložiť ako nestrannosť. Ak chceme pristupovať k problému objektívne, musíme dbať na všetky okolnosti a vziať do úvahy všetky skutočnosti v nejakom kontexte. Kritické myslenie je schopnosť vytvoriť si vlastný názor na základe znalosti všetkých okolností. Objektívny učiteľ, ktorý chce v žiakoch pestovať skutočne kritické myslenie sa postaví pred tabuľu, rozdelí ju na dve časti, do jednej napíše pozitíva, do druhej negatíva a začne hodnotiť, pričom nechá žiakom priestor k skutočnému mysleniu. To však zjavne nieje žiaduce.

Celý dokument si môžete prečítať TU.

T.D.

 

Zdieľať článok
Návrat hore