Ťažký týždeň v kapitalizme 2/1

Minulý týždeň bol ťažší o sobotňajšiu udalosť, ktorá opäť ukázala, ako (ne)funguje demokracia v kapitalizme. Pozrite si prehľad smutných i veselých výročí 20. storočia, ale aj udalostí súčasnosti.

16. január
NA CESTE KU KOMUNISTICKEJ STRANE

Pripomíname si výročie založenia Marxistickej ľavice na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine, ktorá sa považuje za jedného z predchodcov Komunistickej strany Československa.

K jej založeniu došlo po porazení Maďarskej republiky rád (21. marec – 1. august 1919), keď mnohí utečenci dorazili do Československa a dostali sa do styku s miestnymi politickými hnutiami. Marxistická ľavica vznikla po nezhodách v sociálnodemokratickej strane na Slovensku v roku 1920, pričom hlavným dôvodom rozkolov bola kontrarevolucionárska línia v celoštátnej Československej sociálnodemokratickej robotníckej strane voči Maďarskej republike rád. Podobné komunistické delenie sa črtalo aj v Maďarsko-nemeckej sociálnodemokratickej strane. Počas volebnej kampane v roku 1920 sa nemecko-maďarskí sociálni demokrati v košickom 20. volebnom obvode prezentovali jedinečnou prokomunistickou rétorikou. Prokomunistické sily vytvorili väčšinu a v septembri roku 1920 na straníckom kongrese nemecko-maďarskej sociálnej demokracie bratislavské reformistické vedenie odvolali. V regióne Podkarpatskej Rusi vznikla Medzinárodná socialistická strana Podkarpatskej Rusi, založená podporovateľmi Maďarskej republiky rád a navrátených vojnových zajatcov zo sovietskeho Ruska.

Marxistická ľavica na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine mala ustanovujúci zjazd v Kollárovom dome v Ľubochni 16. januára 1921. Kongres sa oneskoril o dva mesiace z dôvodu vyššie spomínaných udalostí. Bola prijatá rezolúcia o organizácii strany navrhnutá maďarskou sekciou. Marxistická ľavica vyslala 56 delegátov na ustanovujúci zjazd Komunistickej strany Československa 14. – 16. mája 1921.

Členom Marxistickej ľavice bol aj odborár a významný reprezentant robotníckeho hnutia Ivan Prechtl, zakladajúci člen a líder strany.

17. január
SLOVENSKÉ DETI ŽIJÚ V STRACHU

94 % detí vo výskume uviedlo, že sa cítia byť najviac ohrozené hladom. Počujú to všade. Strach, že zostanú bez bývania, že si ich rodina nebude môcť dovoliť základné potraviny, presiakol do ich myšlienok cez médiá, rozhovory rodičov aj neznámych na ulici.

Prečítajte si našu analýzu výsledkov výskumu Úradu komisára pre deti: https://flm.sk/slovenske-deti-ziju-v-strachu/

18. január
HRDINSKÝ ODPOR VOČI ZLU

Varšavské geto bolo jedno z mnohých miest vytvorených nacistami počas 2. svetovej vojny na sústreďovanie Židov v extrémne biednych podmienkach. V lete roku 1942 bolo 300 000 obyvateľov geta poslaných do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Židovskí obyvatelia geta vtedy nepodnikli žiadne protiakcie, pretože sa domnievali, že ich príbuzní boli vyslaní do pracovných táborov alebo že pasívnym jednaním získajú čas. Až neskôr prenikli do geta zvesti, že Treblinka je vyhladzovací tábor.

18. januára 1943 asi 1000 nemeckých vojakov vošlo do geta, aby uskutočnilo odsun zostávajúcich Židov. Obyvatelia sa im však aktívne schovávali. Nacistom sa najprv podarilo zaistiť iba 1000 osôb. Medzi nimi boli infiltrovaní ozbrojení bojovníci, ktorí po dohodnutom signáli napadli nacistický oddiel. V nasledujúcich dňoch sa útoky opakovali a nacistom sa z geta podarilo odsunúť iba 5000 osôb. Už po štyroch dňoch museli v dôsledku partizánskych útokov židovských odbojových organizácií s odsunom prestať. Ozbrojená bola asi desatina obyvateľov geta. Napriek tomu sa im podarilo za cenu ťažkých strát (údajne až 80 %) nemeckých vojakov zahnať. Deportácie tak načas prestali, avšak ďalší ozbrojený konflikt bol neodvratný, a tak sa obrancovia geta začali intenzívne pripravovať. Pritom sa zbavili tých, ktorých považovali za kolaborantov, teda hlavne príslušníkov Nemcami organizovanej židovskej polície a tajných donášačov gestapa.

HLAVA SOVIETSKEHO ODPORU OSLAVUJE

Georgij Konstantinovič Žukov bol sovietsky vojvodca ruského pôvodu, ktorý sa vyznamenal pri vedení viacerých operácií na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Ako náčelník sovietskeho generálneho štábu a zástupca vrchného veliteľa Červenej armády sa podieľal na vedení obrany Leningradu, bojov pri Moskve a Stalingrade. Pripravoval aj plány operácií v Kurskom oblúku a množstvo sovietskych ofenzív v rokoch 1944 a 1945. 18. januára 1943 bol za svoje zásluhy povýšený na maršála.

KONIEC NEĽUDSKÉHO UTRPENIA

Obliehanie Leningradu prebiehalo od 8. septembra 1941 vyše dva roky. V dôsledku obkľúčenia zomrelo v obliehanom meste od hladu asi 650 000 až 800 000 civilistov. K úplnému prerušeniu blokády došlo 18. januára 1944 počas operácie Iskra. Neschopnosť nacistických vojsk obsadiť Leningrad a podcenenie síl nepriateľa na tomto úseku frontu boli jedným z veľkých neúspechov operácie Barbarossa a významne sa podieľali na strategickej porážke nemeckých vojsk na východnom fronte.

19. január
ČERVENÁ ARMÁDA POSTUPUJE

Na 19. január pripadá výročie oslobodenia hneď dvoch krajských miest armádou Sovietskeho zväzu – Prešova a Košíc.

Prešov bol jedným z dôležitých centier vojnového Slovenského štátu. Posledné nemecké jednotky začali z Prešova ustupovať smerom na Levoču už 18. januára 1945, niektoré ustupovali ešte aj druhý deň v dopoludňajších hodinách. Občania sa schovali v rôznych úkrytoch, pivniciach, kde zotrvali až do príchodu prvých vojakov sovietskej armády.

Dňa 19. januára 1945 okolo 15.00 h prišli od Kapušian prvé hliadky sovietskej armády a o niečo neskôr sovietske tanky a príslušníci prvého československého armádneho zboru. Oslobodenie Prešova, oznámené zvonením na kostolných zvonoch, sa uskutočnilo bez boja, nepadol takmer jediný výstrel. Oslobodzovacie jednotky sovietskej armády postupovali na Sabinov a jednotky prvého československého armádneho zboru na Branisko.

Košice sa ako prvé veľké oslobodené mesto na území bývalého Československa stali dočasným sídlom najvyšších štátnych inštitúcií.

Pamätník vojakov Sovietskej armády v Košiciach padol do rúk vandalom.

„Prezident Edvard Beneš sídlil v Jakabovom paláci a priestory bývalého Župného domu – v súčasnosti Východoslovenskej galérie na Hlavnej ulici – sa stali dejiskom rokovania prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov. Na jej zasadnutí bol prijatý program známy ako Košický vládny program. Slávnostne ho vyhlásili 5. apríla 1945 a jednotlivé body programu nadlho vytýčili politické smerovanie obnoveného Československa,“ konštatuje historik Henrich Hrehor.

Obyvatelia mesta pred príchodom Červenej armády zažili teror „nyilašovcov“ – príslušníkov Strany šípových krížov, ktorú viedol košický rodák Ferenc Szálasi. Ešte deň pred oslobodením Košíc popravili desiatky nevinných ľudí.

20. január
SKONČIME DOBU UHOĽNÚ!

Pokračovanie v ťažbe uhlia znamená ďalšie zbytočné škody na prostredí, zničené domovy i životy ľudí.

V Nemecku ktoré sa s obľubou vydáva za lídra v zelenej politike, energetická spoločnosť RWE pokračuje za asistencie štátu v likvidácii dedín v okolí Kolína nad Rýnom za účelom povrchovej ťažby uhlia. Tejto barbarskej praxe sme sa na území bývalého Československa vzdali už pred desaťročiami. Jej najznámejším príkladom je osud historického mesta Most.

Tento týždeň nemecká polícia začala s násilným vyprataním jednej z posledných kompletne nezlikvidovaných obcí, ktorá sa stala symbolom odporu miestnych obyvateľov a aktivistov proti rozširovaniu povrchovej ťažby v bani Garzweiler, čo sa nezaobišlo bez násilných zrážok demonštrantov políciou.

Viac k celej kauze sa dočítate tu:

  1. https://a2larm.cz/2023/01/klimaticke-pokrytectvi-nemecka-v-lutzerathu-se-bojuje-o-osud-uhli-ceska-media-mlci/
  2. https://denikreferendum.cz/clanek/34781-nemecko-pacha-kulturni-barbarstvi-bourani-vesnice-lutzerath-brani-tisice-lidi
  3. https://denikreferendum.cz/clanek/34801-oblehani-lutzerathu-bourani-vesnice-kvuli-zbytecnemu-uhli
  4. fotoreportáž z boja o zachovanie dediny Lützerach, ktorá sa stala dočasným domovom environmentálnych aktivistov, nájdete tu: https://a2larm.cz/2023/01/fotoreport-lutzerath-proti-rozsirovani-tezby-uhli/
ODMIETAME BEZVÝZNAMNÉ ÚSTUPKY, CHCEME ROVNOSŤ

Najnovší výmysel z dielne ministra spravodlivosti Karasa je vrcholnou urážkou po rokoch vraždenia, verbálneho a sexuálneho ubližovania a inštitucionálneho znevýhodňovania kvír komunity. Namiesto toho, aby štát vykonal ten najmenší krôčik k zrovnoprávneniu – povolil svadby osôb rovnakého pohlavia, sa nám dostalo koncepcie pozície „dôverníka“. Išlo by o ďalšiu formu „riešenia“ požiadaviek značnej časti populácie zo strany klérokonzervatívnej garnitúry, ktorá by umožnila pokračovať v odďaľovaní skutočných riešení vedúcich k zrovnoprávneniu historicky sužovaných kvír osôb. Odmietnime falošné ústupky a požadujme reálnu zmenu v systéme, pretože iba v socialistickej spoločnosti dokáže kvír komunita dosiahnuť skutočné oslobodenie!

Prečítajte si dokument hnutia Socialisti.sk objasňujúci ľavicový prístup k problematike zrovnoprávnenia kvír komunity: https://socialisti.sk/15444/

21. január
NEZABÚDAME NA ZLOČINY FAŠIZMU

Žiaľ, 21. januára si pripomíname hneď dva veľké zločiny fašistického zla proti ľudskosti počas druhej svetovej vojny.

Prvým je masaker v Novom Sade spáchaný jednotkami maďarského režimu M. Horthyho. Maďarskí vojaci a žandári zabíjali ľudí priamo na ulici, alebo ich hromadne vodili na breh Dunaja, kde ich strieľali a hádzali cez ľadový otvor do rieky. V Novom Sade takto zabili vyše 1 200 ľudí. Bolo medzi nimi aj niekoľko miestnych Slovákov. V januári 1942 na tomto bývalom juhoslovanskom území maďarské orgány povraždili alebo popravili dovedna 3 309 osôb, z toho 490 starých ľudí a 147 detí.

Druhým je vzbura a následný pogrom, ktorý mala na svedomí polovojenská Železná garda v Rumunsku. Jej členovia, známi ako legionári, mali postupne okresávané právomoci vodcom Ionom Antonescom. Počas rebélie 21. – 23. januára 1941 došlo k zavraždeniu asi 125 Židov. Železná garda bola po udalosti zakázaná a jej 9 000 členov bolo uvrhnutých do väzby.

NACISTICKÁ ZBABELOSŤ V KĽAKOVSKEJ DOLINE

Po potlačení Slovenského národného povstania prešiel protifašistický odboj na partizánsky spôsob boja. Jednou z odpovedí nacistov, ktorá sa považuje za najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na území Slovenska, bol masaker v Kľakovskej doline, ktorý sa udial 21.1.1945.

Táto udalosť si vyžiadala 168 brutálne zavraždených v obciach Kľak a Ostrý Grúň. Nacistickí vojaci dali nastúpiť všetkých obyvateľov týchto obcí a rad-radom ich popravovali streľbou. Najmladšie obete mali 3 a 5 mesiacov, medzi mŕtvymi bola aj tehotná žena. Tesne pred koncom popráv však prišiel telegram, po ktorom nacisti s vraždením prestali. Dohady sú také, že si nacistickí pohlavári uvedomili, že táto reakcia je prehnaná, a začali sa obávať dôsledkov.

Preživšie obyvateľstvo vysídlili a následne obce s priľahlými samotami kompletne vypálili. Po vojne sa obce znovu osídlili. Memento týchto udalostí je však stále silné.

Alebo nie je? Túto otázku si kladiem na základe osobných skúseností spred šiestich rokov, keď som túto lokalitu navštívil. Nálepky ĽSNS na autách, logo ich strany na pozadiach mobilných obrazoviek či krčmové reči chlapov velebiacich Mariana Kotlebu. Marian Kotleba a jeho Ľudová strana Naše Slovensko je známa tým, že, jemne povedané, udalosti tohto typu nespomínajú. Nepoznám súčasné spoločenské nálady v týchto obciach, avšak predošlé skúsenosti vo mne zanechali veľký otáznik.

22. január
DEMOKRACIA Á LA KOCÚRKOVO

V sobotu sa naša členská základňa zmobilizovala a išla hlasovať v referende, ktoré ponúklo občanom SR jedinečnú príležitosť rozšíriť demokratické právomoci bežných ľudí. Čo mu predchádzalo, sa však nedá nazvať inak ako znásilnenie konceptu vlády ľudu.

Naše členstvo hlasovalo v referende za „áno“.

Cirkus, aký predvádzali politické strany pred referendom, ukázal, do akých krajných úbohostí budú kariérni politici klesať, len aby si udržali svoj elitný status. Názor ľudí práce, nesmiernej väčšiny voličskej základne, je pre etablované politické strany dôležitý iba vtedy, keď ich môže previesť do pohodlných kresiel v NR SR alebo na Úrade vlády. Akonáhle sa však ohrozila ich pozícia a dostalo sa ľuďom do rúk rozhodnutie, či môžu zo svojich komfortných miest byť odvolaní, ak nám nebudú slúžiť, prehodili masku a aj tí najväčší „zástancovia“ demokracie, i samotná prezidentka krajiny započali kampaň, ktorá znechutila väčšinu ľudí od volebných urien. Takéto nesmierne sebecké správanie zo strany tých, ktorí boli zvolení slúžiť štátu, ukazuje, že od pravej demokracie máme na Slovensku ešte veľmi ďaleko.

Ako ďalej? Kapitalistická demokracia nám znovu a znovu ukazuje, že nie je ničím iným než diktatúrou buržoázie. Vládnu tu nie ľudia, ale peniaze. Moc nepochádza od masového konsenzu, ale od toho, kto si môže zaplatiť najlepšiu reklamu či vplyv u politikov.

Nie sme ojedinelý prípad: USA, Rusko, Veľká Británia, Nemecko – všetky krajiny, ktoré sú nám dávané takými či onakými médiami a osobnosťami za vzory, sú v skutočnosti rovnako prehnité a poddané moci majiteľov korporátov. Na to, aby sa nám dostalo skutočnej demokracie, potrebujeme od základov prekopať náš ekonomický systém. Pretože ak sa z politiky vyradí šanca získať moc jej kúpou, až vtedy môžeme začať uvažovať o slovách ako dēmos a kratos či res publica.

KRVAVÁ NEDEĽA V PETROHRADE

Robotnícka demonštrácia vedená ľudovým kazateľom Gaponom sa konala 22.1.1905 v Petrohrade. S cieľom bojovať za svoje sociálne, pracovné a politické práva sa jej zúčastnilo stotisíc robotníkov. Vybraná skupina vedená kazateľom Gaponom sa po rannej bohoslužbe vydala so spísanými požiadavkami za cárom Mikulášom II. Cár Gaponovi vopred manifestáciu zakázal, prijatie požiadaviek odmietol a zámerne sa v tom čase nezdržiaval vo svojom sídle.

Vojaci dali protestujúcemu davu pokyn na rozchod, no keď sa pobúrení robotníci odmietli rozísť aj po výstražnej paľbe do vzduchu, vojaci začali strieľať do protestujúcich. Po opakovanej paľbe sa vojakom podarilo túto skupinu robotníkov rozohnať, no po okrajoch mesta sa už organizovali ďalšie skupiny, ktoré plánovali preniknúť k Zimnému palácu. Protestujúce skupiny sa nevzdávali napriek silnej presile vojakov a policajtov, no napokon bola demonštrácia krvavo potlačená.

Počet obetí sa uvádza od 130 až po 4600 ľudí a tisícky zranených. Táto udalosť však výrazne radikalizovala proticársku opozíciu. Vyvolala ďalšie protesty a tieto udalosti viedli k prvej ruskej revolúcii.

Zdieľať článok

Pridajte Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Scroll to Top