Syn roku devätnásteho

Pamätník SRR v Prešove

Včera sme si pripomenuli 101. výročie založenia Slovenskej republiky rád. Táto iniciatíva znamenala prvý pokus na území dnešného Slovenska o založenie štátu, v ktorom by zdrojom moci boli pracujúci.

SRR vznikla v dôsledku protiútoku maďarskej Červenej armády na územie ČSR (po prevzatí moci boľševikami totiž v apríli 1919 podniklo Rumunsko a ČSR na popud západných mocností intervenciu do novovzniknutej Maďarskej republiky rád).

Hlavným mestom v poradí tretieho proletárskeho štátu (po Sovietskom Rusku a MRR) bol Prešov a v čase najväčšieho rozsahu pod SRR spadali aj mestá Bardejov, Tisovec, Zvolen, Vráble, Zlaté Moravce, Levice či Nové Zámky. Slovenská republika rád padla 7. júla 1919.

Pri tejto príležitosti vám prinášame báseň Radky Grečnej:


Syn roku devätnásteho

Slyšel’s, bratu, čo udialo’s v ruských krajoch?
Slyšel’s ty noviny o ruských proletároch?
Tam ľud zhodil vládu, do rúk zobral pušky,
vzbúrili sa vojaci, robotníci, slúžky!

No čo je jedna výhra v zemi plnej zlosti,
jedna kvapka radosti, spravodlivosti,
keď vo svete stále všade vládne krutou dlaňou,
nad vším ľudom robotníckym,hŕstka zemepánov?

Čo je jedna hviezda v nebi, keď zo všetkých strán,
vší vojenskí generáli kujú pytle proti nám?
To nie je víťazstvo, lež začiatok boja!
To jest‘ výzva k unite rabočieho roja!

Rabočieho ľudu v každom kraji sveta,
oj, to budet‘ zlosynom finálna odveta!
Hľa, v decembri Nemci chytili sa zbrane,
skolili ich kruto – či sa i my dáme?

Ba i ľud maďarský si čepele už brúsi,
chrabro kričiac sokom, že ich zahrdúsi!
Už po mestách i dedinách sliedia deti slobody,
ochotné sa vrhnúť v boje za všie národy.“

I sadne brat za stôl, podoprie si hlavu,
čosi nie je správne, no nevie si radu.
No v mihu oka udrie päsťou do stola,
hľa, tuším naskytla sa výzva posledná!

„Len Slovač! Slovač stále mlčí, drieme!
Vstaň, tovariš! Hybaj, nech ju preberieme!
Viď, po celom svete už sa búria davy,
pokoľko má národ náš byť stále utláčaný?!

Najprv Maďar, pak Rakúšan, teraz buržuj snáď?!
Nie, my nesmiem‘ takto žiti, nesmiem‘ len tak stáť!
Aj uhorské robotníčky čiahajú k nám dlane,
oni musia vyhrať, bratku! Bojujme my za ne!

Čoskoro nám prídu Maďari na pomoc
ustanoviť novú vládu a prevzati moc.
Počul si už, aké bitky na hraniciach stroja?
Mnohí z nich už za nás padli, je čas ísť do boja!

Za náš ľud slovenský i všetkých krajín Zeme,
bo len všetci spoločne my zlobu premôžeme!
Dosť bolo ústupkov! “ Dupne čižmou v hneve.
„Dosť bolo živorenia o vode a chlebe!

Koniec je upírom, koniec parazitom!
Nebudú viac sosať krv a mrhati žitom!
Nie viac štrngať vínom, kým my mrieme v biede!
Odzvonili hodiny panujúcej triede!“

Od stola odstúpi, schmatne pušku z police,
razom dvere otvorí a kročí do ulice.
I blysne sa iskra v jeho oku smelom,
a už cíti krv pumpovať celým svojim telom.

***

Niekto píše články, knihy, čím však píše dejiny,
žáner nie je dôležitý, len učiniť svet iným.
Jedny píšu atramentom, svetu po vôli,
iní píšu krvou sokov bojom po poli.

Príbehy sa nepíšu sami na papieri,
no sú činmi myšlienok, ideí a viery.
Ani papier, ani pero nespraví sa samo,
na to treba zručné dlane množstva proletárov.

Keď sa však dlane s myšlienkami spoja,
zločinci sa trasú, zlodeji sa boja!
I začnú zrazu o milosť na kolenách prosiť,
pod ktorými nehanbili sa poddaných dusiť.

Že je koniec starým dňom, to vec temer istá!
Či nám žehná zajtrašok? Veta ešte hmlistá.
Dnes je pero histórie v neurčitých rukách,
kto sa ho prv uchopí, tomu žito v lúkach.

Hľa, velepán! Vzbura! Otočila’s karta!
Neskoro je bedákať, končí vaša parta!
Zbalte hru a zbalte kufre! Herňu zatvárame!
Verte, bude ešte o ňu dobre postarané!

Venované večnej pamiatke Slovenskej republiky rád roku 1919.

Radka Grečná

Zdieľať článok
Návrat hore