- Keď ide o politický kapitál, etika ide bokom. Dokonca by sa dalo povedať, nie bokom, ale rovno hlboko pod zem. Morálne kvality človeka sa dajú odhaliť podľa toho, ako koná. Marcové dni smrdia pokrytectvom, kedy sa za vraždu a portréty dvoch mladých ľudí ukrýva nenávisť a skrytá túžba po moci. Ich portréty sú zneužívané tým najhorším možným spôsobom; sú len obyčajným prostriedkom, sú len inštrumentom. Tí dvaja neboráci sa zmenili na nástroj. Toto je tá najnechutnejšia možná podoba pragmatizmu, aká zjavne existuje. Bolo by asi trápne, len tak si zapáliť sviečku a pospomínať; nie treba to využiť a vyžmýkať potenciál až do dna. To čo sa deje vypovedá veľa o dnešnej dobe. V súčasnosti sa totiž človek stáva často len nástrojom na ukojenie nenásytnosti druhého, na uspokojenie jeho túžob. Človek sa stal inštrumentom a stráca svoju ľudskú hodnotu. Má hodnotu len potiaľ, pokiaľ ho môže využiť druhý na dosiahnutie svojho cieľa. Toho dôkazom budú plné smetiaky odznakov a transparentov s portrétmi nebohých potom, ako utíchnu protesty. Už ich nikto nebude potrebovať.
- Protesty proti aktuálnej vláde v prospech opozície charakter kapitalistickej spoločnosti nezmenia. Ak sa nezmení podstata našej spoločnosti, rozumej kapitalizmus, tak bežný námezdne pracujúci človek (ak to nie je úradník, ktorého pozícia závisí od momentálnej vlády) nemôže očakávať radikálne zmeny svojho postavenia. To že sa buržoázna vláda „A“ vystrieda za buržoáznu vládu „B“ nespôsobí, že na druhý deň začne robotníkov napĺňať práca za pásom, že sa zdvihnú mzdy o 50%, že pokladníčku v supermarkete zázračne prestane zamestnávateľ vykorisťovať, že bude zdravotná starostlivosť zdarma, a že všade rozkvitnú narcisy. Nakoniec tvrdenie, že „chceme slušné Slovensko“ je tak vágne, že až zaváňa populizmom. Pod „slušnosťou“ sa dá predstaviť čokoľvek, ba dokonca to, čo pre niekoho znamená slušnosť, môže byť pre druhého absolútne neslušné. Je to proste boj medzi dvoma politickými tábormi, pričom úlohu pechoty tu zohráva občan – naivný, nespokojný či frustrovaný.
- Rok 1989 sa nedá porovnávať so súčasnou situáciou. Po roku 1989 došlo k výraznej premene spoločnosti prechodom zo socializmu na kapitalizmus. Tento prechod sa odzrkadlil vo všetkých sférach spoločnosti, pretože zmeny v ekonomickej základni majú vždy ďalekosiahly dopad na charakter spoločnosti, na rozdiel od politikárčenia a farebných rošád v parlamente, ktoré sa dejú v podstate po každých liberálne demokratických voľbách. Samozrejme, aj pri farebných rošádach dochádza k určitým zmenám, ale tie nie sú zásadné a tie najdôležitejšie problémy zatiaľ, ako sa zdá, nikdy nevyriešili. Ľudia majú právo na slobodné vyjadrenie názoru, a preto majú právo ísť na námestia a protestovať proti vláde a za „slušné Slovensko“. Zároveň si však myslím, že takéto protesty len potvrdzujú a roztáčajú začarovaný kruh dookola sa opakujúcich farebných rošád.
- Čo teda robiť? Požadovať; nie však farebné rošády, ale dodržiavanie a možnosť skutočne uplatniť svoje sociálne a hospodárske práva! Chceme slušné Slovensko? Nebolo by dobré začať napríklad slušne platiť pracujúcich? Čo takto bojovať proti zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku, aby sme sa dožili slušnej staroby? Čo takto začať bojovať za to, aby sa demokracia dostala aj do ekonomiky? To nikomu neprekáža, že v práci žiadna demokracia neplatí, ale je tam tvrdá hierarchia, ktorá nepustí? To nikomu nevadí, že pracujúci musí predávať svoju prácu, svoju životnú energiu, svoj čas ako tovar na trhu a ešte k tomu pekne pod cenu? Nikomu neprekáža skutočnosť, že mladý človek sa musí upísať na desiatky rokov banke, aby sa dostal k vlastnému bývaniu a na dôvažok to celé pekne preplatí? Toto je len zopár návrhov, ktoré vonkoncom nevyčerpávajú repertoár toho, za čoho „slušnosť“ by sa dalo bojovať.
T.D.