Štát kapitalistov a jeho úpadok

Svet je v rovnakej kríze ako pred 1. svetovou vojnou. Kapitalizmus a liberálna demokracia sa pod vplyvom hromadenia kapitálu, nedostatku odbytísk a klimatickej krízy dostali do štádia, v ktorom ich prežitie závisí na niekoľkých faktoroch. Predovšetkým udržaním si vlastnej moci prostredníctvom zbrojenia.

Voľný trh nie je na strane štátu

Nie je potrebné rozvádzať úvahy o tom, či v súčasnej situácii štát má alebo nemá zasahovať do ekonomického diania. Desiatky ekonómov počítajú dennodenne aktuálne príjmy, výdavky a predpovedajú budúcnosť ako veštci, no namiesto sklenenej gule im slúžia LED obrazovky, namiesto kariet excelové tabuľky.

Otázkou sociálneho štátu v kapitalistickej voľnotrhovej ekonomike je, ako sa má správať a do akej miery má s výsledkami od ekonómov narábať. Väčšine úradníkov, politikov, ekonómov, bankárov, finančníkov vychádza podobný výsledok, pretože nech urobia akýkoľvek prepočet,  dopady sú vždy negatívne buď na strane občanov, alebo na strane kapitalistov. Štát jednoducho nemôže, resp. nesmie robiť nič. Akoby sme sa snažili natiahnuť si pravú topánku na ľavú novu.

Kým bude existovať voľný trh, ktorý má hierarchickú podobu, liberálnodemokratický (buržoázny) štát nemá skutočné možnosti ani prostriedky na reálnu ekonomickú politiku. Obzvlášť nie, keď jeho predstavitelia sú súčasťou vládneho aparátu a zároveň sú predstavitelia kapitalizmu.

Globalizácia prehlbuje krízu

Demokracia fakticky neexistuje, nakoľko sa prejavuje iba navonok voľbami, všetko ostatné sa podriaďuje trhovým pomerom. Žiadna vláda ani spoločenstvo štátov nedokázalo vyriešiť problém dopadov voľného trhu na sociálny život. Previazanosť a obrovské zospoločenštenie výroby a služieb má za následok, že kríza v jednom sektore niekde v zámorí ochromí globálne celé sektory, ba až svetový ekonomický systém.

Globalizácia sa dá opísať ako protirečenie si ekonomických faktorov rastu a prosperity, ktoré podliehajú globálnemu anarchickému riadeniu z malých centier (búrz s „cennými papiermi“ a akciami), stojac v protiklade absolútnemu dopadu kríz na pracujúcich, generujúcich všetko to bohatstvo.

Sociálny štát zachránil kapitalizmus

Demokracia a slobodný trh stoja v protiklade. Demokracia neexistuje vďaka kapitalizmu, ale napriek nemu. Kapitalizmu ako takému vyhovovali aj diktatúry, aj kráľovstvá, aj totalitné systémy (fašizmus). Kapitalizmus neberie ohľad na sociálny štát, ktorý paradoxne vznikol ako nevyhnutná ochrana kapitalizmu pred socializmom. V 20. storočí si mnohí predstavitelia štátov uvedomili, že bez sociálneho zabezpečenia sa revolúcie (ako tá z Ruska 1917, Maďarska 1919, Nemecka 1919 atď.) stanú skutočnosťou. Zavedenie trhových regulácií tak zmiernilo dopady kríz, sociálne zabezpečenie (dôchodky, zdravotníctvo, školstvo) vytvorilo lepšie a kvalitnejšie podmienky pre život, avšak neodstránilo príčinu kríz ani chudoby.

Je dôležité spomenúť fakt, že vzdelanejšie a politicky uvedomelejšie obyvateľstvo Európy si zlepšilo vlastné sociálne postavenie, zatiaľ čo štáty v Afrike a Ázii existujú v rovnakých, ba horších pomeroch ako Európa v polovici 19. st.!

V trhovom hospodárstve sa nedá robiť sociálna politika. Štát nemôže dávať, lebo sám prakticky neprofituje. Môže dať len toľko, koľko vyberie na daniach. Zdražovanie a inflácia však spôsobujú, že aj keď štát viac vyzbiera, viac minie. Dojem, ktorý nám vnucujú kapitalisti (súkromní vlastníci), je taký, že bežní občania sa majú hnevať na štát, nie na nich. Sám štát tak nereflektuje skutočnosť, že je fakticky bezmocný. Potom sa objavuje politická hlúposť a populistické nesplniteľné sľuby vlád. Nikto nerieši príčiny, každý sa iba snaží zmierniť dôsledky.

Ako sa to podarilo Škandinávii?

Existujú štáty, kde dokázali eliminovať dôsledky na minimum, ale trvalo desiatky rokov, kým vytvorili skutočne štedrý sociálny štát na základe obmedzenia voľného trhu. Mám na mysli škandinávske štáty, v ktorých je miera životnej úrovne najvyššia. Dokonca demokracia je na vyššom stupni, pretože občianska spoločnosť je pre vládu dôležitým systémovým modelom. Vláda tak komunikuje s občanmi nielen počas volieb, ale i mimo nich. Aj samotný volebný systém je nastavený tak, aby bola miera možnosti „kupovania hlasov“ čo najmenšia.

Ak si predstavím najideálnejší kapitalistický štát, vzhľadom k vnútornému hospodárstvu v pomere k sociálnym výhodám a istotám, je to štát škandinávskeho typu.1, 2, 3 Avšak všetko má svoje limity a ani tieto štáty nemôžu fungovať večne, nakoľko čerpajú zdroje predovšetkým z obchodu, ktorý, ako vieme, je globálny, a teda aj oni sami a ich blahobyt sa zakladá na práci chudobných krajín.

Rozklad kapitalizmu je nevyhnutný

Zdôrazním však ešte jednu vec a tou je prispôsobovanie sa štátu realite. Kríza bude narastať, prehĺbi sociálne rozdiely a nastane masová nezamestnanosť, pričom klimatická kríza spôsobí, že štát nebude udržateľný súčasným spôsobom života. Nezamestnanosť bude rásť v dôsledku monopolu výrobcov, robotizácie výroby za účelom zvýšenia produktivity práce a znižovaniu nákladov na prácu, ako aj zanikania odvetví, ktoré sú najväčšími znečisťovateľmi životného prostredia.4

Toto v krátkej dobe prinesie úplný rozklad všetkému „kapitalistickému“, teda aj kapitalistickému štátu! Liberálna demokracia odhalí svoje slabiny naplno a žiadna štátna moc nebude schopná zabrániť tomuto rozkladu. To je predpoveď na obdobie 20 – 30 rokov.5

Z neho však vzídu víťazne iba tí, ktorí sa naň dôkladne pripravia. Teda iba za predpokladu, že si sami občania zvolia vládu, ktorá sa bude vymykať štandardom bežnej reality. Tá vláda musí presadzovať demokratický socializmus, ktorý demokratizuje predovšetkým ekonomiku.

Spoločné vlastníctvo by nemalo byť viazané na štát (ako v socialistických štátoch v minulosti), ale na množstvo jednotlivcov – pracujúcich. Demokratická voľba reprezentantov kolektívov bude prebiehať od najspodnejších vrstiev spoločenstva, rozhodovať nebude jeden, ale príjmu sa len kolektívne rozhodnutia. Voľby budú prostriedkom, ale konanie spoločnosti bude orientované na prežitie, nie na zisk. Demokratizácia ekonomiky je základným predpokladom k rozvoju demokracie na správnej úrovni – na úrovni štátu. Je dôležité, aby sa aj štáty rozvíjali rovnomerne, aby došlo k rovnomernému prerozdeľovaniu zdrojov. Tým predpokladom je spoločné vlastníctvo pôdy, vody a iných zdrojov.

Samozrejme, je potrebné, aby štát nezasahoval do osobného života. Demokratický socializmus nechce totalitu mocenského centra, vyžaduje, naopak, pluralitu názorov a riešení, ktoré by boli prijímané na základe hlasovania na lokálnej, regionálnej alebo celoštátnej úrovni.

Súkromný majetok stráca hodnotu

Postupné kroky smerujúce k týmto ideám už položili niektoré štáty. Príkladom je progresívna daň zo zisku. Pri rovnej dani sú najviac znevýhodnení tí, ktorí majú najmenší zisk. Pri progresívnej dani sa, stručne povedané, prihliada na výšku zisku tak, aby mal proporčne každý rovnaké výsledné prostriedky k vlastnej existencii. Progresívna daň má slúžiť k dorovnaniu sociálnych rozdielov a vytváraniu spravodlivých podmienok pre život, teda k zveľaďovaniu verejného priestoru, zlepšovaniu a skvalitňovaniu služieb, vedy, výskumu, školstva atď.6

Na obranu všeobecného alebo aspoň podielového vlastníctva výrobných prostriedkov vyrieknem presvedčenie, že obohacovanie jednotlivca a súkromný majetok prestáva byť podstatným, nakoľko klimatická zmena mení hodnotu bohatstva v krajinách Afriky a Blízkeho východu. Jedlo a voda sa stávajú predmetom súbojov či už osád, alebo celých štátov. Súčasný konflikt na Ukrajine spôsobil celosvetový strach o obilie, resp. o dostatok jedla pre nás samotných. Vlastníctvo zdrojov sa s prehlbujúcimi sa problémami stane bezpodmienečne zločinom, pretože verejné blaho v uvedomelej spoločnosti bude dominantné.

Spoločnosť, ktorá sa nebude pripravovať na zmenu politických a ekonomických pomerov, buď zanikne, alebo sa rozdelí a bude proti sebe bojovať všetkými možnými prostriedkami, ako sa to už vo svete deje.7 Osveta dnes môže zabezpečiť stabilitu, mier a reformy. Zatiaľ však nič nenaznačuje, že by politici mali vôľu tieto problémy riešiť, a preto je budúcnosť nielen sociálneho štátu, ale štátu ako takého v ohrození.

Maroš Čupka, predseda FĽM

Zdroje:

  1. BRENNA Yngvar. Norské volby a volební systém. Hospodářske noviny. 18.09.2013. Dostupné online: https://hn.cz/c1-60779970-norske-volby-a-volebni-system
  2. DLASK Jan. Unikátní finský volební systém. Finská studia. 12.12.2017. Dostupné online: https://fin.ff.cuni.cz/cs/2017/12/12/unikatni-finsky-volebni-system/
  3. RAŠO Michal. Škandinávska inšpirácia sociálneho štátu pre svet. 17.08.2009. Dostupné online: https://hnonline.sk/finweb/komentare-a-analyzy/350635-skandinavska-inspiracia-socialneho-statu-pre-svet-v-krize
  4. PECHO Jozef. Klimatická kríza ovplyvňuje aj budovy. Čo svet čaká v roku 2050? 22.12.2020 Dostupné online: https://www.asb.sk/aktualne/klimaticka-kriza-ovplyvnuje-stavby-aj-budovy-co-svet-caka-v-roku-2050
  5. LAUKOVÁ Lucia. Slovensko do konca dekády stratí 200 tisíc pracovných miest. Najviac to pocítia muži. 14.12.2021. Dostupné online: https://ekonomika.pravda.sk/firmy-a-trhy/clanok/610382-slovensko-do-konca-dekady-strati-200-tisic-pracovnych-miest-najviac-to-pocitia-muzi/
  6. DOBEŠ Marek. Kŕmenie kukučky. Progresívne dane znamenajú spravodlivosť, skrotenie oligarchie. 07.07.2021. Dostupné online: https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/593717-krmenie-kukucky/
  7. ZOZNAM.sk. Vzťah medzi hnevom a ekonomikou: Sociálne nepokoje ako dôsledok nerovnosti. O peniazoch. 06.10.2021. Dostupné online: https://openiazoch.zoznam.sk/cl/216399/Vztah-medzi-hnevom-a-ekonomikou-Socialne-nepokoje-ako-dosledok-nerovnosti
Zdieľať článok
Posted in Články, Domáca politika and tagged , , , , .