Každá spoločnosť a spoločenský systém sa zákonite vyvíja. Myslím si, že nielen mňa, ale aj každého priemerne uvažujúceho človeka, ktorý nie je spútaný okovami hedonistického konzumu, a ktorý sa nezaujíma len o plný žalúdok a bezprostredné ukojenie momentálnych túžob, zaujíma kam to naša spoločnosť dotiahne v najbližších desaťročiach či najbližšom storočí. Ak sa hlbšie zamyslíme, môžeme mať oprávnene obavy o našich potomkov. Kapitalizmus sa totiž zákonite musí vyostriť a dosiahnuť svoje maximá, aby sa následne mohol celý zrútiť a z jeho pomyselného „popola“ mohlo vzísť niečo nové.
Je všeobecne známe, že v predvečer veľkých politických, ekonomických a spoločenských zmien býva „dusno“. A bohužiaľ býva dusno najmä tím najzraniteľnejším – bežnému ľudu. Maximá totiž systém vždy dosahoval len vďaka potu, slzám a krvi pracujúcich, nevoľníkov, poddaných, otrokov… Obávam sa, že budeme musieť stratiť ilúzie o svetlom zajtrajšku a uvedomiť si, že s postupným vývojom kapitalizmu bude tento stále viac a viac žmýkať nás najzraniteľnejších. V rozvojových krajinách a periférnych oblastiach za hranicami centrálnych oblastí koncentrácie kapitálu (Európa, USA…) je tento proces omnoho reálnejší ako u nás. My tu doma sa zatiaľ môžeme tváriť ako žobrácka šľachta, lebo na to „máme“. Máme skvelých 600 eur na výplatnej páske v čistom a žerieme do popuku lacné a nekvalitné potraviny zo supermarketu. Veď na to zatiaľ máme.
Prvým, od čoho sa treba oslobodiť, je veľmi úzka a historicky obmedzená predstava o fašizme. Fašizmus si mnohí predstavujú veľmi jednoducho. Vysoký vyholený chlap v maskáčových vojenských nohaviciach. Na chrbte vytetovaná veľká orlica s hákovým krížom a pod ňou nápis „white power“. V hlave vzduch zmiešaný s nenávisťou k iným rasám a v srdci hrdosť na „prvého a jediného prezidenta Slovenska“. Tento prototyp je síce realitou, ale je to skôr výsmech oproti skutočnej hrozbe – hrozbe postupnej premeny spoločnosti v duchu zásad fašizmu v nadnárodnom meradle. Inak povedané. Kapitalizmus sa bude natoľko vyostrovať, že sa v určitom bode začne zhodovať so základnými fašistickými predstavami o fungovaní spoločnosti. Nenápadne a potichu. Čoho sa obávam vysvetlím v nasledujúcich niekoľkých bodoch.
1 ) Vládnuca (nadnárodná) finančná oligarchia – výsledok kapitalistickej ekonomiky?
Jedným zo základných princípov fašizmu je neobmedzená diktatúra nejakej silnej autority. Historicky tu máme notoricky známych (nad)ľudí – vodcov ako Hitler, Mussolini a španielsky diktátor Franco. Avšak na spravovaní krajiny sa podieľala popri diktátoroch nevyhnutne aj akási ich „dvorná suita“ (ministri, vodcovia SS, lokálni partajníci…). Autoritou s neobmedzenou mocou bola teda určitá skupina ľudí, ktorá nebola demokratickými spôsobmi odvolateľná (občania sa proste proti ich vôli nemohli vo voľbách zhodnúť na tom, že ich odstavia od moci).
Dnes sa tiež formuje určitá skupina „nadľudí“, ktorí majú v rukách reálnu moc – kapitál. Sú to nedotknuteľní biznismeni nadnárodných korporácií, ktoré svojou činnosťou ovplyvňujú životy ľudí v jednotlivých národných štátoch. Týchto ľudí však nikto nevolil (!). Určujú ceny, mzdy, hlboko ovplyvňujú mieru nezamestnanosti v krajine, vlastnia mienkotvorné médiá, čím ovplyvňujú vedomie občanov atď. Jednotlivé krajiny však na ne nemajú žiadne páky, pretože demokracia zostáva len v rámci hraníc národného štátu a k nadnárodným finančným gigantom sa vôbec nevzťahuje. Táto globálna kapitalistická elita je temer nedotknuteľná a s obrovskými možnosťami zasahovať, manipulovať a určovať smer odkiaľ fúka vietor. Národné štáty sa môžu len prizerať a snažiť sa o ich priazeň. S vyostrovaním globálneho kapitalizmu sa stále zužuje okruh najmocnejších finančných „polobohov“, stojacich pri pomyslenom kormidle na rozdiel od demokraticky zvolených zástupcov v parlamente.
2 ) Ideologická jednota a mentálna totalita
Vo fašistickom zriadení je vždy prítomná jediná povolená ideológia. Školstvo, kultúra a osveta sú určené k nežnej indoktrinácii ľudí, aby v tichosti (v rámci Tretej ríše skôr hlasne) prijali sumu tých „správnych“ názorov. V minulosti sa to robilo aj skrz letáčiky, agitátorov, megafóny. Dnes sú tieto metódy už zastarané a využíva sa radšej pomalá, menej hlasná (ak sa samozrejme nejedná o vyslovene ideologické Pohodové gulášpárty), ale zato vytrvalejšia a vtieravejšia verzia propagandy. Pomaly, ale zato iste sa rozdeľuje spoločnosť na dva tábory: dobrých demokratov a zlých extrémistov.
S vyostrovaním globálneho kapitalizmu bude zrejme dochádzať k postupnému zužovaniu povolených názorov a k rozširovaniu toho, čo sa bude nazývať extrémizmom. Inak povedané. Čím viac sa bude spoločnosť dostávať do bahna, tým viac sa bude dbať na názorovú disciplínu, a to, aby bol v mene udržania systému vyžadovaný veľmi konkrétny súbor názorov. To, čo je dnes tolerované sa v mene slobody a demokracie zajtra zakáže, ako potenciálne riziko pre slobodu a demokraciu. Pozajtra sa za to už bude možno zatvárať ako za priestupok voči demokracií a slobode. Pojmy, ako demokracia a sloboda sa môžu stať ideologickou maskou tyranie, ktorú nikto nemôže spochybniť, lebo je správna. Názorová normalizácia sa môže diať aj skrz kult osobnosti. Dnes nám to síce môže prísť smiešne, ale čo sa deje posledné mesiace okolo zavraždeného novinára Kuciaka a jeho snúbenice? Transparenty, fotky, odznaky a na námestí SNP v Bratislave už pomaly vzniká provizórny oltár na zápalné obete.
3 ) Vylúčenie zo spoločnosti – trest za nenormálne správanie
Trestanie za neposlušnosť sa nebude robiť „tradične“, vymlátením všetkých zubov na gestape. Práve naopak, trestať sa bude duša a nie telo. Systém nepotrebuje mučeníkov, ale ľudské trosky, ktoré budú na hony vzdialené nasledovaniahodného vzoru. V súčasnosti je veľmi obľúbenou formou kyberšikana a ostrakizácia zo „zdravej“ spoločnosti prostredníctvom sociálnych sietí a iniciatívnych užitočných blbcov, ktorým sa potom udeľujú metále, ako ctihodným občanom a výtvarníkom. Pre systém je tisíckrát výhodnejšie niekoho duševne zlomiť, ako ho zlomiť fyzicky. Urobia z vás blázna, nevzdelanca a hlupáka, ktorého je lepšie sa strániť ako nakazeného morom. V tomto smere boli bývalé totalitné režimy len babrákmi. Kam to povedie, to sa dá len hádať. Nakoniec to môže pokojne v extrémnom prípade viesť k vytvoreniu rôznych fanatických skupín samozvaných bojovníkov, ktorí sa budú snažiť očistiť krajinu od politickej a názorovej opozície. (Viď naši východní susedia)
4 ) Antinacionalizmus?
Znakom historického fašizmu bol nacionálny šovinizmus. Fašisti včerajška milovali jedine svoj národ a otvorene pohŕdali národmi ostatnými (ak to samozrejme nebol národ spriatelený – viď satelitné štáty Tretej ríše). Fašisti zajtrajška tento systém zjavne postavia na hlavu. Možno budú pohŕdať vlastným národom v mene svetoobčianstva, globalizácie, kozmopolitizmu, korektnosti. Budú sa snažiť rozbiť posledné zábrany totálnej integrácie do väčšieho celku. Zničia hrdosť k národu ako nebezpečný nacionalizmus, ba dokonca (paradoxne) ako skrytý fašizmus, zničia komunitu a rodinu, ako praveké prežitky a skrz pretláčanie individualizmu rozštiepia spoločnosť na bezbranných jednotlivcov. Potom už nezostane nič iné, ako sa podriadiť nejakej garancií bezpečnosti, stability a mieru – podriadiť sa impériu, v ktorom sa hromadí najviac kapitálu, k vojsku či skôr k aliancií s najväčším počtom žoldnierov a najlepšou bojovou technikou.
5 ) Militarizmus impéria
Ďalším typickým znakom fašizmu je z môjho pohľadu silný militarizmus. O tom, že je Slovensko tlačené svojimi „spojencami“ (smiech) do stále väčších výdavkov na zbrojenie asi netreba veľa hovoriť a udalosti hovoria samé za seba. Impérium vedie vojny v bezpečnej vzdialenosti od svojich centier, aby získalo ropu, strategické priestory na svetovej mape, aby disciplinovalo neposlušných vládcov, ktorí si to robia po svojom atď… Dôvodov je mnoho a dali by sa rozoberať v samostatnom článku.
6 ) „Sloboda je otroctvo“ (George Orwell, 1984)
Rozvíjať sa bude Orwellovský „newspeak“ a to zrejme povedie k stále sa prehlbujúcim rozporom medzi skutočnosťou a ideou. Na jednej strane bude vrece krásnych slov o slobode a demokracií, ktoré teoreticky nemôže nikto temer spochybniť, ale na druhej strane v praxi sa bude konať niečo úplne iné. Napr. vojna o ropu sa bude prezentovať, ako povinnosť odstrániť mieru a demokracií nebezpečného diktátora. Bude sa oslavovať možnosť voliť svojich politických zástupcov, ale v skutočnosti to bude len voľba medzi coca-colou a pepsi-colou, pretože v skutočnosti budú o všetkom rozhodovať nikým nevolení vlastníci kapitálu a ich byrokratická suita. Aby bola ilúzia dokonalá, bude sa nadávať na komunistov, že za ich režimu neboli „slobodné a demokratické“ voľby, ako sú teraz. Marx by to možno nazval falošným vedomím, ideológiou.
Záver…
Na záver treba povedať, že sa týmto článkom nechcem pasovať do úlohy nejakého jasnovidca. Nikto nevie predpovedať budúcnosť. Jediné čo ide, je vziať skutočnosť a rozmeniť ju na drobné, rozobrať ju, a na základe toho, čo je a čo sa deje uvažovať, k čomu by sa situácia dala prirovnať, kde sú podobnosti a kam línia vývinu môže potenciálne viesť. Tiež by som rád na záver dodal ešte jednu poznámku. Zvykli sme si na to, že fašistické režimy mali svoju jasnú symboliku. Bol to hákový kríž, fasces, politická strana atď… Nepriateľa bolo takpovediac „vidieť“. Obávam sa však, že éra vlajočiek, transparentov, výrazných a nápadných symbolov je už dávno za nami. Akýkoľvek systém môže byť objektívne prítomný a fungovať aj bez okatých symbolov a univerzálnych (spoločných) spôsobov manifestácie samého seba. Koniec koncov, napríklad ani mafia nepoužíva vlajky a predsa vieme, že existuje, a že má dosah na spoločnosť.
T.D.