Spoločnosť požadovala reformu centralizovanej ekonomiky, u Slovákov rástla nespokojnosť s pražským centralizmom a zo strany štátu nastalo uvoľnenie cenzúry v kultúrnej sfére. Československá spoločnosť reagovala na politiku, ktorá sa v krajine uplatňovala v čase od Februárového prevratu v roku 1948.
Dubček proti Novotnému
Ústava z roku 1960 oslabila pozíciu Slovenska v spoločnom štáte. Novotný bol okrem iného aj silný zástanca pražského centralizmu, čo sa zo strany slovenskej časti obyvateľstva stretlo s výraznou kritikou. Rivalom Antonína Novotného bola centrálna osobnosť Pražskej jari, Slovák Alexander Dubček, ktorý zásadne nesúhlasil so systémom pražského centralizmu a podporoval ideu federalizácie krajiny. Bol tiež zástancom názoru, že československá ekonomika založená na centrálnom plánovaní podľa sovietskeho vzoru má svoje vady a mala by byť zreformovaná. Alexandra Dubčeka však nemožno považovať za nepriateľa myšlienok socializmu ani Sovietskeho zväzu, bol voči nim lojálny a veril v dobré a priateľské vzťahy.
Na základe svojich presvedčení a viery v možnosť reformy sa Dubček v roku 1967 „vzoprel“ Antonínovi Novotnému pred ÚV KSČ. Začiatkom roku 1968 bol Dubček zvolený za prvého tajomníka KSČ.
Sloboda na viacerých frontoch
5. apríla 1968, krátko po vymenovaní Alexandra Dubčeka do funkcie, bol prijatý Akčný program KSČ. Tento programový dokument obsahoval medziiným otvorenú kritiku ekonomickej a spoločenskej politiky Antonína Novotného. Programový dokument priniesol liberalizačné prvky aj do občianskych, politických a osobných práv.
Hovoril o potrebe zaistenia uplatnenia ústavnej slobody zhromažďovať sa, slobody prejavu aj u menšinových záujmov a názorov a zaručenia ústavnej slobody pohybu. Občania by teda boli mali právo voľne vycestovať do zahraničia a právo na dlhodobý či trvalý pobyt v zahraničí. Akčný program dal ďalej za cieľ Komunistickej strane Československa lepšie chrániť osobný majetok občanov.
V oblasti rovnoprávnosti Čechov a Slovákov a otázky slovenskej samosprávy plánoval Akčný program reformy odstrániť systém pražského centralizmu. Slovenská národná rada sa mala stať zákonodarným orgánom a príprava rozpočtu za Slovensko mala byť v kompetencii slovenských národných orgánov.
Jednu z najzásadnejších zmien predstavovalo fungovanie ekonomiky s cieľom jej väčšej demokratizácie a zároveň aj demokratizácie pracovísk.
V mieri a neutralite
V oblasti medzinárodnej politiky zaujal Akčný program KSČ neutrálny a mierový postoj k západným krajinám.
„Vůči rozvinutým kapitalistickým zemím budeme aktivně uplatňovat politiku mírového soužití. Naše zeměpisná poloha, jakož i potřeby a možnosti průmyslové země vyžadují, abychom prováděli aktivnější evropskou politiku, směřující k rozvíjení vzájemně výhodných styků se všemi státy a mezinárodními organizacemi a k zajištění kolektivní bezpečnosti evropského kontinentu.“
Program kládol dôraz najmä na prehlbovanie spojeneckých vzťahov s ostatnými socialistickými krajinami.
Prekážala rýchlosť
Brežnevova počiatočná reakcia na reformy bola pozitívna. V liste Dubčekovi vyjadril svoju plnú podporu pre jeho prácu. Nezhody však nastali v spôsobe a rýchlosti implementácie zmien do zákonov a spoločnosti.
Dubček zastával rovnako ako vtedajší študenti názor, že reformy by sa mali zaviesť čo najrýchlejšie. Brežnev jeho názor nezdieľal a chcel presadiť pomalé, graduálne zmeny. Spoločnosť začala vyjadrovať negatívne postoje voči jeho autorite. Postoj Brežneva a funkcionárov Komunistickej strany Sovietskeho zväzu k Pražskej jari a Akčnému programu KSČ sa zmenil.
Vedenie strany začalo pociťovať strach o svoje funkcie a reformné sily v Československu označili za protisocialistické a kontrarevolučné. Po neúspešnom pokuse prinútiť Dubčeka a vedenie KSČ potlačiť podporu reforiem v spoločnosti a znížiť rýchlosť, ktorou boli uvádzané do praxe, pristúpila Moskva k vlastnému riešeniu československej „kontrarevolúcie“ násilím.
Okupácia a začiatok normalizácie
Vojská Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968 zahájili okupáciu a vstúpili na územie Československa. ÚV KSČ označil akt okupácie za „odporujúci nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj za popretie základných noriem medzinárodného práva“. Mimoriadne zvolaný XIV. zjazd KSČ, ktorý mal pôvodne ustanoviť reformy Akčného programu, okupáciu tvrdo odsúdil.
Dubček a ostatní autori reforiem boli zatknutí a vo svojich funkciách neskôr nahradení. XIV. zjazd KSČ aj Akčný program boli vyhlásené za neplatné. Federalizácia krajiny bola síce schválená, no šlo iba o federalizáciu po formálnej stránke. V praxi slovenské orgány nedostali väčšiu kontrolu nad svojou samosprávou. Nasledovalo obdobie tzv. „normalizácie“, kedy sa štát a KSČ vracali do svojej podoby pred Pražskou jarou. Funkcionári a pracovníci KSČ a KSS boli začiatkom sedemdesiatych rokov povinní podpísať vyhlásenie o svojom nesúhlase s Dubčekovou politikou a o tom, že považujú vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR za potrebný.
Potenciál dosiahnuť dokonalosť
Reformy neboli implementované do praxe úplne kvôli násilnej intervencii iniciovanej Sovietskym zväzom. Pozostatky stalinizmu, ktoré sa zo sovietskej aj československej politiky odmietali stratiť, ťahali spoločnosť a politiku vzad.
Komunistická strana Československa pod vedením Alexandra Dubčeka v podstate urobila prvý krok k „dokonalému komunizmu“ podľa marxistickej teórie. Friedrich Engels uvádza, že štát má po odstránení triednych rozdielov a napokon tried ako takých svoj vplyv, právomoci a zásahy do spoločnosti a politiky znižovať. Výsledkom tohto procesu (za predpokladu, že spoločnosť je skutočne beztriedna) má byť odumretie štátu a skutočný komunizmus.
Kladná odozva návrhov reforiem od československých občanov naznačovala, že aj ich implementácia do praxe mala potenciál viesť k pozitívnemu prijatiu v spoločnosti. Demokratizácia a liberalizácia politického života bola dlho očakávanou a žiadanou zmenou. Efekty a výsledky niektorých prvkov Dubčekovej politiky a reforiem bolo možné pozorovať už počas trvania jeho krátkeho funkčného obdobia ako prvého tajomníka Komunistickej strany Československa.
Ukázalo sa, že socialistické myšlienky môžu fungovať inak a nezávisle od doktríny Sovietskeho zväzu a že je možné socializmus určitým spôsobom demokratizovať a liberalizovať bez toho, aby sa z neho stal kapitalizmus.
Rebélia na medzinárodnej scéne?
Podľa Akčného programu malo Československo formulovať vlastné názory a vyjadrenia ohľadom svetovej politiky a medzinárodného diania, nezávisle od Sovietskeho zväzu. Odvolanie slepo prosovietskeho vedenia KSČ a nástup Alexandra Dubčeka a jeho stúpencov do funkcie mohlo znamenať zmenu v postoji Československa k medzinárodnej politike. Nebolo by už možné garantovať súdržnosť so zahraničnou politikou.
Zásadné radikálne zmeny v zahraničnej politike však neboli realistické, nakoľko Dubček sa v tejto oblasti považoval za priateľa Sovietskeho zväzu a spoločenstva socialistických krajín.
Krátka „ochutnávka“ myšlienok Pražskej jari si tak získala z veľkej časti pozitívne ohlasy nielen medzi občanmi Československa, ale aj v zahraničí. Tieto myšlienky neskôr inšpirovali politiku Michaila Gorbačova a požiadavky Nežnej revolúcie v roku 1989.
Pražská jar a udalosti nasledujúce po nej boli dôležitou súčasťou socialistickej histórie. Inšpirujme sa skutkami súdruhov, ktorí sa snažili hnať krajinu vpred, a poučme sa z chýb, ktoré urobili iní.
Alexandra Aganbegović, podpredsedníčka FĽM
