Téma Palestíny a jej okupácie sa nikdy nezaobíde bez „dobroprajníkov“ oslavujúcich vraždenie nevinných detí či označovanie obyvateľov okupovaného štátu za „teroristov“. Ako je možné, že apartheid je v „civilizovanej“ západnej spoločnosti normalizovaný?
Dr. Ramzy Baroud je novinár, autor a redaktor časopisu The Palestine Chronicle. Je autorom šiestich kníh. Jeho najnovšia kniha, ktorú vydal spolu s izraelským historikom Ilanom Pappém, je „Naša vízia oslobodenia: Angažovaní palestínski lídri a intelektuáli hovoria otvorene“. Medzi jeho ďalšie knihy patria „Môj otec bol bojovníkom za slobodu“ a „Posledná zem“. Baroud je nerezidentným vedúcim výskumným pracovníkom Centra pre islam a globálne záležitosti (CIGA).
Povedzme to nahlas: Izrael je štát apartheidu
Bezpečnostná rada OSN 20. februára schválila vyhlásenie, ktoré médiá označili za „zmiernenú“ verziu predchádzajúceho návrhu rezolúcie, v ktorom sa od Izraela požadovalo, aby „okamžite zastavil osídľovanie okupovaného palestínskeho územia“. Vzťah takzvaného medzinárodného spoločenstva k palestínskemu boju sa vždy snažil „zmierniť“ desivú realitu.
Hoci sa často hneváme na vyhlásenia amerických politikov, ktorí, ako napríklad bývalý minister zahraničných vecí Mike Pompeo, odmietajú priznať, že Izrael vôbec okupuje Palestínu, zabúdame, že mnohí z nás sa na skresľovaní palestínskej reality podieľajú tiež.
Správy organizácií B’tselem, Human Rights Watch a Amnesty International, ktoré označujú Izrael za štát apartheidu, sú síce vítané k rastúcemu politickému diskurzu s podobnými tvrdeniami, ale musíme sa pýtať: Prečo trvalo desaťročia, kým sa tieto závery vyvodili? A aké je morálne a právne odôvodnenie pre „zmierňovanie“ (z angl. water down) izraelského apartheidu po všetky tie roky, ak vezmeme do úvahy, že Izrael bol od svojho vzniku – a dokonca aj predtým – entitou apartheidu?
Akoby existovalo sprisahanie, ktoré bráni pomenovať realitu Palestíny a jej ľudu pravými slovami: vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, genocída, apartheid a ďalšie.
Upravená pravda nie je pravdou
Polovicu svojho života som strávil v západných krajinách, pričom som tu loboval za solidaritu s Palestínčanmi a za to, aby sa Izrael zodpovedal za svoje nekončiace zločiny voči palestínskemu ľudu. Na každom kroku, v každej spoločnosti a na každej platforme sa stretávam s odporom, dokonca aj zo strany podporovateľov Palestíny.
Či už je to motivované slepou láskou k Izraelu, alebo pocitom viny za historické zločiny proti židovskému národu, alebo strachom z urážky citlivej západnej spoločnosti, alebo priamou odvetou zo strany proizraelských stúpencov, výsledok býva rovnaký: ak nie bezpodmienečná podpora Izraela, tak „zmiernené“ vyhlásenia o tragickej situácii Palestínčanov.
Prirodzene, zmiernená verzia pravdy nie je žiadnou pravdou. A čo je horšie, zvyčajne nevedie k rozhodným morálnym postojom alebo zmysluplným politickým krokom. Keby malo zľahčovanie pravdy nejakú hodnotu, Palestína by bola už dávno oslobodená. Nielenže to tak nie je, ale pretrváva aj skutočný deficit vedomostí o základných príčinách, povahe a dôsledkoch každodenných izraelských zločinov v Palestíne.
Vedenie Palestíny našu benevolenciu legitimizuje
Treba priznať, že palestínske vedenie posluhovačov, ktorého ukážkou sú Palestínske autonómne územia, zohralo významnú úlohu pri otupení našich zmyslov voči prebiehajúcim izraelským zločinom. V skutočnosti by upravené vyhlásenie v OSN nenahradilo záväznú rezolúciu, keby nebolo súhlasu palestínskeho vedenia.
Takmer denne je niekde na svete palestínsky, resp. propalestínsky rečník, autor, umelec alebo aktivista vylúčený z konferencie, stretnutia, workshopu alebo akademického podujatia za to, že pri pohľade na Palestínu neprivrel jedno oko.
Hoci strach z následkov – zamietnutie financovania, očierňujúce kampane alebo strata pozície – často slúži logike neustáleho zmierňovania, niekedy sa propalestínske skupiny a mediálne organizácie dostanú do pasce zmierňovania vlastných názorov. Aby sa ochránili pred očierňujúcimi kampaňami, vládnym zasahovaním alebo dokonca právnymi krokmi, niektoré propalestínske organizácie sa usilujú o spojenie s „renomovanými“ ľuďmi z mainstreamového prostredia, politikmi alebo bývalými politikmi, známymi osobnosťami, celebritami na vytvorenie portrétu umiernenosti. Časom začnú vedome či nevedome zmierňovať svoje vlastné posolstvo, aby nestratili ťažko získanú podporu mainstreamovej spoločnosti. Namiesto toho, aby hovorili autoritám pravdu, podporujú politický diskurz, ktorý zaručuje jedine ich vlastné prežitie.
Palestínsky boj je radikálny a tak to má byť
Antifašistický taliansky intelektuál Antonio Gramsci nás v Listoch z väzenia vyzýva, aby sme vytvorili masový „kultúrny front“ a nastolili vlastnú verziu kultúrnej hegemónie. Gramsci však nikdy neobhajoval zmiernenie radikálneho diškurzu. Chcel rozšíriť jeho silu, aby zasiahol oveľa širšie publikum, ako východisko pre zásadnú zmenu v spoločnosti. V prípade Palestíny však máme tendenciu robiť pravý opak: namiesto toho, aby sme zachovali integritu pravdy, máme tendenciu urobiť ju menej pravdivou, aby sa mohla zdať prijateľnejšia.
Sionisti síce vytvárajú svoje kreatívne posolstvá tak, aby boli pre verejnosť prijateľnejšie, svoju rétoriku ale zriedkavo zmierňujú. Naopak, sionistický diškurz je nekompromisný vo svojej násilnej a rasistickej povahe, čo v konečnom dôsledku prispieva k odstráneniu Palestínčanov ako národa s históriou, kultúrou, skutočnými krivdami a právami.
To isté platí aj v prípade proukrajinskej a protiruskej propagandy, ktorá nepretržite ovláda západné médiá. Iba výnimočne sa odklonia od svojho tvrdenia, pokiaľ ide o to, kto je obeť a kto vinník.
V histórii antikoloniálnych hnutí, od Afriky po hocakú inú krajinu, sa sotva zmierňoval prístup ku kolonializmu, a to ani v jazyku, ani vo formách odporu. Palestínčania sú zatiaľ nútení prežívať v tejto upravenej zavádzajúcej realite len vďaka tomu, že vernosť Západu Izraelu robí pravdivé zobrazenie palestínskeho boja príliš „radikálnym“ na to, aby sa udržalo. Tento prístup je nielen morálne diskutabilný, ale aj ahistorický a nerozumný.
Nehistorický a nerozumný, pretože polopravdy alebo zmiernené pravdy nikdy nevedú k spravodlivosti a nenastolia trvalú zmenu. Východiskom z tejto pasce, v ktorej sme sa ocitli, môžu byť slová jedného z najväčších angažovaných intelektuálov nedávnej histórie:
„Som za pravdu bez ohľadu na to, kto ju hovorí. Som za spravodlivosť bez ohľadu na to, pre koho alebo proti komu. Som v prvom rade človek a ako taký som za kohokoľvek a čokoľvek, čo prospieva ľudstvu ako celku.“
Malcolm X
Pravda vo svojej najjednoduchšej a najprirodzenejšej podobe je jediným cieľom, ktorý by sme mali naďalej neúnavne sledovať, kým Palestína a jej ľud nebudú konečne slobodní.
.
.
Zdroj: https://www.mintpressnews.com/truth-no-matter-watering-palestinian-reality-crime/
