O zúfalej potrebe jednoty medzi radikálnou ľavicou

cestaAk sa pozrieme na dnešné radikálne ľavé spektrum, poväčšine tam nenájdeme nejakých pouličných bitkárov, kriminálne živly, agresívnych nespokojencov a podobne. Práve naopak, zväčša sa jedná o ľudí na slušnej intelektuálnej úrovni, s pomerne širokým  rozhľadom a jasným svetonázorom. Toto však, zdá sa, môže byť v istom zmysle aj problém.

Musíme si priznať fakt, že dnešná mimoparlamentná radikálna ľavica je roztrieštená. Dôvodov je k tomu iste viac. No ja si dovolím tvrdiť, že jedným z nich je aj práve spomínaná intelektuálnosť. Jednoducho povedané, každý to chce robiť po svojom, pretože „on to vie najlepšie“. Preto sa stretávame práve s takým fenoménom, akým sú napríklad dve komunistické strany v jednej krajine (KSS a Vzdor) a podobne. Vznikajú akési mikrocentrá, ktoré na seba viažu ľavicovo orientovaných ľudí. Problém je však v tom, že len ťažko, ak vôbec, hľadajú spoločnú reč. To je obrovská chyba, lebo roztrieštené ľavicové „bunky“ nemajú skutočný potenciál hýbať svojim okolím. Pivné spolky slovenskej ľavici nepomôžu. Tu je jediná schodná cesta – cesta postupného zjednocovania do ako-tak jednotného celku, ktorý by dokázal skutočne a hlasne manifestovať svoje ideály.

V jednote je sila a to je starý známy fakt. Povedzme si úprimne, ako ľavé spektrum máme určite viac spoločného ako rozdielneho. Naše myslenie je v zásade podobné, inak by sme neboli na ľavej strane politického spektra. Ak však budeme každý robiť vlastnú „politiku“, nikam sa nepohneme a budeme sa točiť ako oblečenie v bubne zapnutej práčky. Uzavrieme sa do kolobehu nikam nevedúceho rečnenia a nadávania pri pive. Naše názory sú v istých bodoch určite rozdielne. Môžeme sa nezhodnúť napríklad v metódach práce, v spôsobe prezentácie, rétoriky a podobne. Pevne však verím tomu, že cieľ máme rovnaký. Je ním skutočne spravodlivá spoločnosť, ktorá funguje inak než na vykorisťovaní ľudí, ničení prírodných zdrojov, mediálnej manipulácií, zneužívaní pracujúcej triedy, agresívnej a militantnej politike.

K cieľu vedú často mnohé cesty. Bolo by zázrakom, ak by sme dokázali spolu všetci šliapať práve jednou. Zázraky však robiť nemusíme. V súčasnej situácií to od nás ani nikto neočakáva. Nám úplne postačí konečne sa začať správať racionálne a v mene určitého cieľa, ponechať žabomyšie vojny bokom. Zabudnúť na to, že kráčame rôznymi cestami a sústrediť sa na cieľ našej cesty. Ide nám snáď len o naše ego, alebo o niečo viac? Egoizmus, osobný egocentrizmus, pocit intelektuálnej nadradenosti, nesolidarita, pocit akejsi extra výnimočnosti, pocit nadradenosti v metódach práce a podobné hodnoty by mali byť v ľavicovom spektre určite prekonané. Nie sme predsa nepriatelia, ale práve naopak.

T.D.

Zdieľať článok
Návrat hore