Poučenie z minulosti
Temer tri dekády nás dnes delia od dramatických udalostí novembra 1989, kedy padol systém známy ako reálny socializmus v Československu. Radikálne ľavicovo zmýšľajúci ľudia by nemali upadať v tento deň do stavov akejsi nostalgie a smútku, nemali by sa tváriť, že dobre už bolo a zle ešte len bude. Treba uvažovať v pozitívnom svetle a uvedomiť si nesmiernu cenu historickej skúsenosti, ktorú autentická radikálna ľavica nadobudla po štyridsiatich rokoch fungovania socializmu v Česku a na Slovensku. Treba sa zbaviť sentimentality a uvedomiť si, že čo bolo – bolo. Kapitola reálneho socializmu je uzavretá, je treba ju skúmať a poučiť sa z nej. Je nutné otvorene pomenovať nedostatky a slepé uličky, ktoré sú prítomné v každom spoločenskom systéme, reálny socializmus nevynímajúc. Zároveň je na mieste povedať, že žiaden historický úsek sa nemôže začať odvíjať znova. Je to nemožné a myslím, že aj nežiaduce. Všetko ide vpred a dialektickým materialistom, marxistom konzervatívne páchnuci sentiment nesvedčí. Práve naopak, mali by sme uvažovať ako ďalej a nie „so slzami v očiach“ spomínať na niečo, čo je dávno za nami. Nie sme konzervatívci, ale marxisti – socialisti. Nedokážem si predstaviť, ako by komunistické hnutie dopadlo, keby Marx s Engelsom celé dni presedeli pri víne a spomínali by na skvelú beztriednu prvotnopospolnú spoločnosť.
Schopnosť triezveho pohľadu – kompenzácia ideologického nátlaku
Na Slovensku sú dve veľké skupiny ľudí. Prvá je tvorená staršími, ktorí si pamätajú na reálny socializmus a vedia na základe vlastnej skúsenosti posúdiť jeho pozitíva a negatíva. Potom je tu druhá, ponovembrová skupina mladších, ktorí vedia o projekte reálneho socializmu len z počutia, školy, médií, rodiny. Táto kľúčová skupina preberačov pomyslenej štafety je na tom s vedomosťami asi najbiednejšie. Sú pod neustálym ideologickým bombardovaním a vnucovaním „správneho“ názoru, ktorý vyhovuje finančnej oligarchií, kapitalistom, veľkopodnikateľom atď… Hrozivou až absurdnou skutočnosťou je dosah ideológie, ktorá siaha od bežných základných škôl až po univerzitné zariadenia. Sám som sa stretol na univerzite s agresívnym, primitívnym a slepým antikomunizmom tretej cenovej, ktorý sa skôr ako na akademickú pôdu hodil na pôdu stredovekého inkvizičného súdu.
Mladí ľudia majú právo na objektívne informácie o dobe minulej. Ako povedal V. I. Lenin: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“ Radikálna ľavica by mala kompenzovať obrovský ideologický nátlak buržoázno-demokratického zriadenia a byť zdrojom objektívnych a bežným ľuďom stráviteľných informácií o dobe minulej. V súčasnosti takéto informácie chýbajú a „osveta“ okolo socialistickej minulosti našej vlasti sa redukuje na frázy o slobode a demokracií, nedostatku banánov a pomarančov v obchodoch a politických procesoch 50. rokov 20. storočia.
To najdôležitejšie – cieľ
Radikálna ľavica by sa mala predovšetkým prezentovať nejakým spoločným cieľom – víziou modernej, sociálne spravodlivej spoločnosti – modernou podobou socializmu zbaveného chýb predošlého zriadenia. Treba ukázať, že nie je nutné vyberať si výlučne medzi liberálnymi slniečkami a konzervatívcami, ale je tu ponuka schodnej tretej socialistickej cesty. Najmä my mladí by sme mali ukázať, že nie sme malou sektou zatvárajúcou sa pred realitou do minulosti, ale naopak veľmi triezvo vnímame skutočnosť a dianie okolo seba, len sa naň dívame skrz oči marxistickej socialistickej ľavice. Naším najväčším hriechom je to, že dnes dookola neopakujeme ako verklík „povinné“ frázy o slobode a demokracií, tak ako naši politickí odporcovia, aby sme uspokojili molocha buržoáznej ideológie a zaradili sa k tým korektným a vyhovujúcim.
Poučme sa zo starého a bráňme si tradíciu, no zároveň, čo je najdôležitejšie, nežime v minulosti, ale ponúknime tretiu cestu smerom k modernej predstave humánneho a moderného socializmu.