Raz sa ma opýtali, kde vidím najväčšie chyby liberálnej demokracie a či je liberálna demokracia životaschopným projektom. Musel som sa hlboko zamyslieť, pretože to nie je vôbec ľahká otázka. Zamýšľal som sa nad tým, kedy sa z nového, životaschopného a progresívneho spoločenského systému stáva nebezpečný, pomstychtivý a myslenie brzdiaci moloch, ktorý prostredníctvom svojich ideologických bojovníkov tlmí progresívne zmeny a myslenie ľudí. Myslím si, že súčasný kapitalistický systém sa stále viac vyčerpáva a stále viac sa ukazuje jeho neudržateľnosť. Aj napriek tomu sa však bráni prostredníctvom delenia spoločnosti na „dobrých demokratov“ a „zlých extrémistov“. Mnoho vzdelaných, rozhľadených, inteligentných humanistov z radov marxistickej ľavice sa tak naraz ocitne v jednom vreci s agresívnymi rasistickými šovinistami a inými psychopatmi. Namiesto toho, aby ideológovia aktuálneho režimu konfrontovali svoje názory s inými názormi, radšej svojich oponentov dopredu odsúdia a vylúčia. Všetko má samozrejme hlbšie korene.
Každá spoločnosť prechádza určitým vývojom. V priebehu vývoja sa objavujú nové prvky, ktoré sú spočiatku vždy vnímané negatívne, pretože ohrozujú niečo sväté, čo je tu dané a čo je treba ochraňovať. Teda aspoň z pohľadu elity, ktorá z toho ktorého systému ťaží. Nové prvky ohrozujú spravidla starý zaužívaný poriadok, ktorý bol tiež kedysi dávno niečim novým, niečim prevratným. Vplyvom rôznych činiteľov a postupným vnútorným vývojom však stráca dych a kostnatie. Stáva sa z neho starena, ktorá nedokáže zniesť pokrokové myslenie a vo veľmi pokročilom štádiu už vôbec žiadne myslenie.
V rámci každého systému sa skôr či neskôr objavia nežiaduce elementy, ktoré sa pokúšajú o myslenie. Kritický pohľad na pomery v spoločnosti môže mať rôzne korene. „Odborníci“ sa snažia hľadať korene v porušenej psychike, zlom sociálnom prostredí, predsudkoch, ktoré majú byť spoločným menovateľom všetkých ľudí kritizujúcich aktuálny systém. V tomto smere sa dopúšťajú hrubého omylu. Na jednej strane je pravda, že za mnohými veľmi nešťastnými názormi stoja práve vyššie uvádzané faktory, no na druhej strane treba vidieť aj tú nepohodlnejšiu stranu mince a teda fakt, že mnohých motivuje práve nespokojnosť s reálnymi pomermi v spoločnosti a vo svete. Inak povedané, nedá sa všetko zvaliť na krkavčiu matku, problémy s rovesníkmi, komplex menejcennosti, slabú informovanosť a stereotypy, ale treba sa zamyslieť aj nad plytkými hodnotami a pokrytectvom, ktoré je všemožne ponúkané mladým ľuďom.
Treba predovšetkým rozlišovať medzi jednotlivými názormi a predovšetkým sa snažiť pochopiť podstatu a zmysel. Inak povedané, nechať pracovať kritické myslenie a filtrovať na základe určitých poznatkov nezmysly inšpirované slepou zlobou, xenofóbiou, nenávisťou, strachom, národnostnými stereotypmi, rasizmom, náboženskými predsudkami a zmysluplné kritické názory podnietené snahou o zlepšenie životného postavenia bežného pracujúceho človeka, snahou o pozitívnu slobodu a prekonanie nespravodlivého ekonomického systému.
Problémom súčasnej liberálnej demokracie je fakt, že jej vášniví obhajcovia sa tvária, akoby to bola jediná, posledná a konečná podoba demokracie. Šíria ilúziu o tom, že liberálna demokracia je TÁ demokracia, jediná a pravá podoba najlepšieho možného politického, spoločenského a ekonomického usporiadania. Nič nie je ďalej od pravdy. Liberálna demokracia je len jednou z rôznych možných podôb demokracie. V žiadnom prípade to čo tu teraz máme nie je TÁ jediná demokracia. Práve naopak. Napríklad už v antickom Grécku poznali pojem demokracie. Táto staroveká podoba demokracie však bola radikálne obmedzená, pretože občianske práva mali len plnoprávni občania. Ženy, otroci a cudzinci v žiadnom prípade nemohli prejaviť svoj názor vo verejnej debate.
V súčasnosti máme tiež len určitý typ demokracie – liberálnu (alebo ešte lepšie povedané buržoáznu) demokraciu. Politické a občianske práva síce majú občania bez rozdielu, ale stále je tu obrovská nesloboda v sfére ekonomickej. Inak povedané, sloboda končí pred bránou podniku v ktorom ste zamestnaní. Tam musíte robiť čo vám povedia a ste len nástrojom pre dosahovanie ziskov. Tu žiadna demokracia neplatí. Tu platí len slovo zamestnávateľa a neustála hrozba prepustenia. Je teda jasné, že súčasná podoba buržoáznej demokracie v žiadnom prípade nie je nejaká konečná podoba božskej modly a dokonalého systému.
Súčasní ideológovia buržoáznej demokracie sa stávajú tým istým, čo tak s obľubou kritizujú – politrukmi. Vehementne obhajujú buržoáznu podobu demokracie a halia ju do hávu TEJ pravej a jedinej. Menia sa na to, čo tak nenávidia a čomu sa verejne smejú. Najlepšou zbraňou je všetkých „neveriacich“ označiť za extrémistov. Sú skutočne tragikomickí. Odráža sa to najmä v ich zdeformovanom myslení, kedy kombinujú liberálne teórie a totalitné a neonormalizačné myslenie Východného bloku 70. rokov 20. storočia. Na jednej strane sa tvária, ako veľmi chcú ochraňovať menšiny (pluralita myslenia), ale na druhej strane pluralitu obmedzujú len na myslenie v rámci nimi nastavených noriem buržoáznej demokracie. Inak povedané, môžete sa slobodne pohybovať len na nimi vymedzenom priestore. Aká je to teda pluralita? Namiesto toho, aby sa vytvárala skutočná možnosť debaty a konfrontácie názorov sa vytvára len priepasť medzi „tými dobrými demokratmi“ a „tými zlými extrémistami“. Gratulujem.
(Poznámka: politruk = politický komisár; politickí komisári slúžili v bojových jednotkách armád Východného bloku a ich úlohou bola predovšetkým osveta v duchu ideológie marxizmu-leninizmu)
T.D.