CDC uvádza, že tínedžeri z radov gejov, lesieb a homosexuálov trpia epidémiou depresií a samovrážd. Keď počujeme pravicovú demagógiu „politiky identity“, musíme si uvedomiť, komu vlastne ubližuje.
Nathan J. Robinson je anglicko-americký novinár, politický komentátor a šéfredaktor ľavicového progresívneho časopisu Current Affairs, ktorý založil v roku 2015. Vo svojom článku z 21. februára sa venuje problematike kvír ľudí v USA a jeho poznatky môžu byť zaujímavým obrazom o ich živote aj na Slovensku.
Čelia kiberšikane aj sexuálnemu násiliu
Výsledky prieskumu CDC (Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb) o rizikovom správaní mládeže ukazujú, že americká mládež prežíva veľkú krízu. Na základe prieskumov desiatok tisíc stredoškolákov YRBS (Youth Risk Behavior Survey) ukazuje, že „duševné zdravie študentov sa stále zhoršuje, pričom viac ako 40 % stredoškolákov sa cítilo natoľko smutne a beznádejne, že v minulom roku v trvaní aspoň dvoch týždňov neboli schopní vykonávať svoje bežné aktivity“. Výrazne sa zvýšilo aj „percento mladých ľudí, ktorí vážne uvažovali o samovražde, plánovali ju a pokúsili sa o ňu“.
Nie všetky demografické skupiny sú postihnuté rovnako. Ženy a LGBQ+1 študentov postihujú „pretrvávajúce pocity smútku alebo beznádeje“ najviac. Zatiaľ čo tieto pocity zažívala menej ako tretina študentov, týkalo sa to 57 % študentiek a tieto čísla sa dlhodobo zvyšujú (čo znamená, že nejde len o problém z čias pandémie covidu):
Medzi LGBQ+ študentmi to bolo ešte horšie. Ohromujúcich 69 percent trpelo týmito pocitmi. V mnohých ukazovateľoch bol život LGBQ+ tínedžerov v USA podstatne horší ako život heterosexuálnych tínedžerov. Je u nich viac ako dvakrát vyššia pravdepodobnosť, že boli kyberšikanovaní, a štyrikrát vyššia pravdepodobnosť, že boli niekedy nútení k sexu (20 percent LGBQ+ študentov uvádza, že v minulosti boli nútení k sexu, v porovnaní s 5 percentami heterosexuálnych študentov). 22 percent LGBQ+ študentov v minulom roku zažilo nejaký druh sexuálneho násilia, takmer polovica z nich vážne uvažovala o pokuse o samovraždu a viac ako 20 percent sa o ňu skutočne pokúsilo. YRBS nám hovorí, že takmer každá piata tínedžerka zažila v minulom roku sexuálne násilie a že drvivá väčšina LGBQ+ tínedžerov prepadá pocitom beznádeje.
Je vlastná identita vecou prestíže?
Táto situácia by sa mala považovať za stav núdze na národnej úrovni. YRBS pritom zrejme ani nezachytáva celý rozsah tejto katastrofy. Ako uvádza Wall Street Journal: „Váhanie priznať to znamená, že toto správanie sa vyskytuje častejšie, než prieskum zaznamenal.“ Bez ohľadu na presné skutočné čísla vieme, že mladí ľudia trpia a že najviac sú to študentky a LGBQ+ študenti.
Je namieste uvažovanie o pojmoch americkej politiky, ako sú „kultúrna vojna“ a „politika identity“ (v súčasnosti skloňované i v tej slovenskej, pozn. prekl.). Pravicoví politici ako Ron DeSantis (potenciálny kandidát na prezidenta USA za Republikánov, pozn. prekl.) a Greg Abbott, podobne ako guvernéri za segregáciu v minulosti, vytvorili neexistujúcu hrozbu zo strany menšinovej skupiny, aby ospravedlnili nové druhy prenasledovania a vylúčenia. Pravica prepadá hystérii, keď v knižnici prednáša drag queen (muž, ktorý sa štylizuje do ženskej roly s umeleckým alebo komickým efektom, pozn. prekl.) a Florida sa postarala o to, že školy nebudú miestom, kde by LGBT deti mohli počuť, že ich identita nie je niečím neprirodzeným a že sa za ňu nemusia hanbiť.
Modus operandi pravice spočíva v prezentácii najslabších marginalizovaných skupín ako niečoho negatívne vplyvného a hrozivého. Žijú uväznení v predstavách, kde byť trans je tak cool a zábavné, až sa to stáva „nákazou“ (z angl. transgender contagion). V skutočnosti byť LGBT v americkej škole zvyšuje riziko šikany a spáchania samovraždy. Pravicu to, samozrejme, vôbec nezaujíma. Ron DeSantis si neruší pokojný spánok tým, že queer študenti majú depresie a sklony k samovraždám. DeSantis sa nezamýšľa nad tým, či jeho vlastná rétorika a politika neprispieva k nepriateľskému prostrediu, ktorému tieto deti čelia. Je s tým v pohode.
Pravica tvrdí, že sme príliš tolerantní
Niektorí predstavitelia pravice zachádzajú tak ďaleko, že problém tínedžerov v depresii hľadajú v našej prílišnej tolerancii voči odlišnostiam. Ross Douthat v opovrhnutiahodnom stĺpčeku pre New York Times zdôrazňuje alarmujúce zistenia YRBS, pričom veľkú časť viny pripisuje „sociálnemu liberalizmu“ vrátane „rastúcej sociálnej a sexuálnej permisivity“ (a rovnako viní technológie). Douthat nerozoberá zistenia o LGBQ+ mládeži zrejme preto, že by bolo ťažké tvrdiť, že jeho svet s pravicovými katolíckymi hodnotami v školách by bol pre LGBQ+ deti iný než horší.
Keď čítam stĺpčeky, ako je Douthatov, alebo smiešny komentár, v ktorom tvrdili, že J. K. Rowlingová nie je transfóbna, v myšlienkach sa neustále vraciam k mladým ľuďom, ktorí musia žiť vo svete nenávisti vytváranom týmito fanatikmi. O čie osudy sa v „kultúrnej vojne“ skutočne bojuje? To, čo vyzerá ako boj o to, či sa môžu v škole vyvesiť dúhové vlajky, je zároveň bojom o to, či budeme naďalej podporovať prostredie, v ktorom polovica LGBQ+ detí uvažuje o samovražde. Každý, kto má názor na Pride v školách, by mal byť tiež konfrontovaný s otázkou: Podporujete zachovanie súčasného intenzívne nepriateľského homofóbneho a transfóbneho sveta, v ktorom musia mladí ľudia vyrastať, alebo veríte, že majú právo byť šťastní bez ohľadu na to, aká je ich rodová identita a sexualita?
.
1 Prieskum zisťoval iba sexualitu, nie rodovú identitu, preto nie sú k dispozícii žiadne konkrétne údaje o transrodových študentoch.
.
.
Zdroj: https://www.currentaffairs.org/2023/02/the-cruelty-of-the-culture-war – rf1-25378
