Kto nám bude zarábať na dôchodky?
Pamätám si na konverzáciu dvoch ľudí v autobuse, ktorí sa sťažovali, že v budúcnosti nám stroje zoberú prácu. Jeden z nich položil rečnícku otázku: „Kto nám bude zarábať na dôchodky?“ Vtom pristúpil tretí a odpovedal: „Predsa tie stroje.“ Mal som vtedy asi 15 rokov. Už vtedy som však mal pocit, že automatizácia môže priniesť problémy.
So stoličkou do potravín
Bežná reakcia človeka je, že stroj nedostáva peniaze, tým pádom na nás alebo naše dôchodky nezarába. Majú pravdu. Žiaľ, tu sa diskusia často končí, ale treba zájsť o krok ďalej. Stroj síce peniaze dostávať nebude, ale to neznamená, že ich nevytvára. Peniaze vymieňame za tovary a služby, pretože je omnoho praktickejšie mať univerzálne platidlo, ktoré slúži ako dôkaz, že sme prispeli spoločnosti našou prácou, ako chodiť do potravín so stoličkou, ktorú som hobľoval celý týždeň, aby som ju mohol vymeniť za jedlo. Stroje budú vyrábať tovary a poskytovať služby, t. j. budú vyrábať peniaze. A tie stroj nepotrebuje, čiže ostanú pre nás. Znie to všetko veľmi jednoducho, že?
Ako sa rodí nezamestnanosť v kapitalizme
A teraz narazíme na problém. Žijeme v kapitalizme. Stroje teda vo väčšine prípadov vlastní súkromník alebo skupina súkromníkov. Z toho logicky vyplýva, že všetok zisk ostáva v jeho rukách a je len na ňom, ako s ním naloží. Ak by sme dosiahli v dnešných podmienkach 90 % automatizáciu, výsledok by bol obrovský nárast nezamestnanosti a zároveň ziskov pre úzku skupinu ľudí. Pri štandardnom 8-hodinovom pracovnom dni by stačilo, aby pracovalo zopár ľudí. A prečo by súkromník vyplácal niekoľko zamestnancov, keď môže platiť jednému za celodennú robotu?
Kratší pracovný čas? A načo?
Svetom už rezonujú návrhy na skrátenie pracovného dňa, resp. týždňa. Stretáva sa to s rovnakými reakciami ako pred 150 rokmi, keď sa pracujúci snažili vyjednať 12-hodinový pracovný deň. Na zamyslenie je už len fakt, ako neuveriteľne sa zefektívnila výroba za posledných 50 rokov vďaka technológiám. A my máme stále rovnakú pracovnú dobu a málo peňazí. Na ulici počuť ľudí, ako sa zhovárajú: „Nemôžem si dovoliť rodinu, ešte stále bývam s rodičmi, nejdem k zubárovi, lebo je to drahé…“ Aj napriek neuveriteľnému pokroku v produktivite sme sa ako spoločnosť neposunuli.
Nepotrebujeme maximalizovať zisk!
Ako do toho všetkého zapadá socializmus? Socializmus (zjednodušená definícia: kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov) nie je systém, ktorý na fungovanie potrebuje maximalizovať zisk. To znamená, že socialistický podnik by nemal problém skrátiť pracovný čas napr. o polovicu s tým, že by si udržal všetkých zamestnancov. V kapitalizme, ako som uviedol vyššie, sú to zbytočné náklady, keď môžu platiť menej zamestnancov za dlhší pracovný čas. Na čom však v podmienkach ekonomiky skutočne záleží? Je to výstup a naša celková produktivita. V čím kratšom čase dosiahneme túto produktivitu, tým viac času nám ostane užiť si plody našej práce. Ak si vieme vyrobiť všetko, čo potrebujeme, za polovičný čas oproti aktuálnemu, nie je žiadny prírodný zákon, ktorý by nám v tom bránil.
Kto si protirečí?
Ukončím to príhodou z vysokej školy. Vyučujúca nám hovorila o dlhodobých cieľoch, ktoré si stanovila EÚ. Pri znižovaní nezamestnanosti a zvyšovaní automatizácie poznamenala, že si to protirečí. Ja som sa vtedy ozval, že ak už naozaj pre ľudí nenájdeme novú prácu, tak začneme skracovať pracovnú dobu. Ona sa pohŕdavo zasmiala a povedala: „Komu by sa nepáčilo pracovať jeden deň v týždni? Prosím vás, to nie je reálne!“ Musel som jej dať za pravdu, v kapitalizme to teda reálne naozaj nie je.
Ľubomír Zeman, regionálny predseda FĽM Západ
