Máte málo peňazí ? Nemáte dobrú prácu ? Ste nezamestnaní ? Vykorisťujú vás ? Trpíte nedostatkom ? Máte strach o svoju budúcnosť ? Necítite sa stabilne ? Ste zavalení pôžičkami ? Bohužiaľ, ale je to váš problém !
Toto je typická odpoveď na každé volanie po spravodlivosti, etike a slušnom žití v našej kapitalistickej spoločnosti. Stalo sa bežným, že ľudia obhajujúci neoliberálny kapitalistický model spoločnosti vidia vždy vinu za problémy jednotlivca v ňom samom. Podľa nich je každý samostatnou jednotkou, ktorá sa má starať predovšetkým o seba a tým pádom, ak sa vyskytne problém, je na jednotlivcovi ako sa ho bude snažiť vyriešiť. Táto rovnica je jednoduchá. Máš problém ? OK, je to tvoj problém, vyrieš si ho!
Tento individualistický pohľad na svet sa dá ešte znásobiť. Deje sa to prostredníctvom hádzania viny za problémy na hlavu jednotlivca, ktorý ich má. Možno sa aj pripustí nejaký ten podiel okolia,na vzniku problémov človeka, ale aj tak sa hlavná vina vždy hodí na postihnutého. To znamená, že jednotlivec si má podľa tohto skresleného pohľadu riešiť svoje problémy sám, pretože je aj ich strojcom a pôvodcom. Je to jednoduché. Si nezamestnaný ? OK, je to aj tak tvoja vina lebo sa málo snažíš a si málo tvorivý. Málo zarábaš ? OK, je to tvoja vina lebo si málo kreatívny, originálny, nemáš záujem sa zlepšovať a nevieš sa chytiť šance na úspech. Splácaš nevýhodnú hypotéku ? OK, mal si si hľadať lepšiu banku. Atď…
Tieto myšlienky majú pôvod v neoliberálnom videní sveta. Tento, dnes rozšírený a schvaľovaný pohľad, vidí spoločnosť ako masu jednotlivcov, ktorí si idú svojou vlastnou cestou a každý sa má starať sám o seba a svoje vlastné záujmy. Nejaký spoločný vyšší záujem je nežiaduci a treba ho odstrániť. Ľudí je nutné podľa tohto pohľadu čo najviac presvedčiť o tom, že každý sa má starať egoisticky o uspokojenie vlastných potrieb a nedbať na svoje okolie, ak z toho nebude mať aj on prospech. Tým pádom si každý musí riešiť svoje problémy sám a sme už len krôčik od toho, aby sme vyslovili myšlienku: „Máš problém? OK, môžeš si za to sám.“
Pozerať sa takto individualisticky na jednotlivca a spoločnosť je podľa mňa nesprávne a nešťastné. Najskôr si povedzme, komu v skutočnosti takéto myšlienky vyhovujú. Je takéto totálne individuálne poňatie zodpovednosti a viny výhodné pre bežných ľudí ? Rozhodne nie. Aký prospech z toho môžem mať bežný človek ? Asi taký, ako keď sa náboženský fanatik sám bičuje a kričí ako sa veľmi previnil. Spoločnosť obyčajných pracujúcich ľudí sa takýmto spôsobom veľmi ľahko triešti na masu jednotlivcov neschopných reálne uvažovať o zdrojoch svojich problémov. Vhod to padne práve tým, ktorí sa ich snažia ovládnuť. Je predsa ľahšie ovládnuť 100 jednotlivcov, ako 100 člennú skupinu, ktorá myslí solidárne, jednotne a ktorá vie reálne zhodnotiť prečo sa im nedarí.
Treba pripustiť, že človek je do istej miery skutočne sám zodpovedný za svoj život a tiež nesie určitú časť zodpovednosti za ekonomický stav v ktorom sa nachádza. Nechcem tvrdiť, že človek je úplne závislý na okolnostiach a sám je vždy nevinná obeť svojho okolia a skutočností. Povedzme si úprimne. Sú ľudia, ktorým sa pracovať jednoducho nechce. Sú ľudia, ktorí svoj talent dostatočne nevyužívajú. Sú ľudia, ktorí sa do finančných problémov odstali naozaj hlavne kvôli svojej nepremyslenej činnosti a svojej hlúposti. To sa nedá poprieť. Na druhej strane to však určite nieje nejaký argument v prospech individualizmu, ktorý sa tu snažíme opísať a kritizovať.
V druhej časti sa pokúsim ukázať na to, že človek nieje až tak samostatnou jednotkou, akou sa môže na prvý pohľad zdať. Tým pádom naštrbíme posvätnú myšlienku: „Máš problém? OK, môžeš si za to sám.“
T.D.