Na jednej strane sú veľké firmy, zodpovedné za emisie skleníkových plynov a ničenie životného prostredia. Na strane druhej máme štát, ktorý drží ľudí práce „na uzde“ v diktatúre buržoázie. Kto za to bude niesť zodpovednosť?
Kontradikcie sú v kapitalizme prirodzené
Kým sa pomaličky vytráca fenomén odmietania existencie klimatickej krízy, do ktorej bezpochyby prispieva ľudská činnosť, objavuje sa, predovšetkým v krajinách Západu, nová nebezpečná tendencia.
Na jednej strane vidíme veľké firmy, ktoré sú v obrovskej miere zodpovedné za emisie skleníkových plynov a ničenie životného prostredia. Namiesto toho, aby investovali do metód naprávania následkov svojej honby za ziskom, radšej vrážajú peniaze do šikovného marketingu, ktorý spoločnostiam robí dobré PR a zhadzuje vinu na jednotlivca – bežného človeka práce, jeho auto, domáce zviera či kúrenie v piecke.
Na strane druhej máme štát v službách veľkých firiem a oligarchov, ktorý posluhuje tomu, aby udržal ľudí práce „na uzde“ v diktatúre buržoázie. Prečo štát voči svojim občanom takto koná? Vykorisťovanie, inflácie, nezmyselné vojny… Existuje však ďalšia kontradikcia, kapitalizmu prirodzená, ktorá je preň oveľa viac existenčná. Je ňou práve spomínaný environmentálny kolaps, ktorý ohrozuje prežitie ľudstva ako takého. Bije sa tu základný ľudský inštinkt sebazáchovy s krátkozrakým ničením planéty kapitalistami. Benefity si z toho nesie iba nepatrný zlomok populácie, kým zvyšok trpí následkami ich chamtivosti.
Ľudia sa sťahovať musia
Mnohé ostrovné štáty sa už dnes so zvyšujúcou sa hladinou morí potápajú. Ich obyvateľstvo bude nútené opustiť domovy, v ktorých prebývali celé generácie ich predkov. Svetová meteorologická organizácia (WMO) upozorňuje, že do roka 2030 zvýšenie vodného levelu presťahuje vyše 700 miliónov ľudí. Prečo? Lebo akémusi boháčovi v USA, Rusku či EÚ nestačila na účte miliarda, ale chcel dve.
Rovnaký osud neminie ani populáciu niektorých tropických častí Afriky a ostatných kontinentov. Tieto národy a etniká sa dodnes nevymanili spod vykorisťovania imperiálnymi mocnosťami a je im predkladaný ďalší nepredstaviteľne krutý údel – vysychajúce vodné zdroje, nepoužiteľná pôda a extrémne teploty – faktory, ktoré robia lokality neobývateľnými. A opäť je toto utrpenie spôsobené jedinou spoločenskou triedou a správaním, ku ktorému ich ich postavenie prirodzene ženie.
Z verejnej dopravy späť do áut
Čo teda robí štát pre to, aby sa bežní ľudia nevzbúrili voči svojim pánom a neskoncovali so systémom, ktorý nielenže robí život pracujúcich ťažším, ale zároveň ničí planétu, na ktorej samotní kapitalisti žijú? Štát má na to ministerstvo, stratégie a plány, dotácie i projekty. Mnohé z nich sú však úplne nezmyselné a na konci dňa si všetci uvedomia, že to boli zbytočne zahodené peniaze i ľudská práca. Čo ak sa vládnuca garnitúra rozhodne urobiť presný opak toho, čo je nevyhnutné, aby aspoň vytvorila zdanie, že sa buržoázia zaujíma o životné prostredie? Vidíme to pred sebou, priamo na Slovensku.
Predstavme si našu verejnú dopravu. Je veľmi nádejným spôsobom, ako minimalizovať emisie z cestovania, ušetriť prírodné zdroje (produkcia áut sa môže rapídne znížiť) a pomáha ľuďom, ktorí nemajú peniaze na auto alebo palivo, cestovať za relatívne prístupné ceny. Problém je v tom, že to vládu absolútne nezaujíma. Vodičov, rušňovodičov a ostatných zamestnancov v doprave je kritický nedostatok, platy majú mizerné a linky sa rušia tak často, že to nestíhame sledovať. To môže ľudí zanechať bez možnosti dostať sa do práce či školy. Zároveň ich to tlačí naspäť do áut – presný opak toho, čo potrebujeme k zastaveniu klimatickej krízy.
Prečo si buržoázia takto kope vlastný hrob? Prečo nevyužije svoju politickú moc na to, aby vytvorila aspoň zdanie snahy o zlepšenie situácie? Pretože kapitalistické zriadenie jej nič iné ani neumožňuje. Namiesto riešení tlačí vládnucu vrstvu k ponúkaniu pseudovýchodiská vo forme konzumu, vychádzajúceho z logiky samotného kapitalizmu – nákup elektrických áut, ekospotrebičov a podobných hlúpostí, ktoré nám síce ponúkajú dobrý pocit zo seba samých, ale problém vôbec neriešia, ba dokonca ho zhoršujú. Ďalej si musíme priznať, že záujmy ľudstva sú kapitalizmu ukradnuté. A ukradnuté mu aj ostanú, nech sa akokoľvek rýchlo budeme rútiť ku koncu. Je to ekonomický systém, ktorý pre svoje prežitie potrebuje, aby sa ľudia nejako správali. Toto správanie je však nekompatibilné s ďalším prežitím nášho druhu. Preto odmietnime propagandu a vzbúrme sa proti tomuto dávno zhnitému zriadeniu, pretože iba spoločnými silami dosiahneme vlastnú záchranu.
.
.
Jakub Rendvanský, regionálny podpredseda FĽM Západ
