Ak sa častejšie pohybujete vonku a zvlášť po meste, tak bežne natrafíte na žobrajúcich bezdomovcov a tiež na ľudí, ktorí vyberajú peniaze do rôznych zbierok. Asi najotrasnejšie sú prípady, kedy vonku stojí osoba žobrajúca peniaze pre konkrétneho postihnutého pacienta, ktorý si nemôže dovoliť liečbu, či nutnú operáciu. Vždy mi prebehne hlavou otázka, ako je možné, že spoločnosť a vláda civilizovanej krajiny uprostred Európy, nedokáže zabezpečiť liečenie pre ťažko chorého a jeho príbuzní, alebo známi musia postávať niekde pred obchodom, alebo poštou, aby žobrali peniaze. Pred nejakým časom sa zas prevalil médiami prípad stareny – žobráčky, ktorá bola surovo napadnutá nejakým násilníckym gaunerom a zbitá. Starena nemala žiadne peniaze, ktoré by útočníkovi dala, lebo je sama chudobná ako kostolná myš a býva v takmer zrútenom starom dome. Incident našťastie prežila. Toto je vizitka dnešného sveta, toto je vizitka kapitalistického systému a kapitalistickej spoločnosti.
Odpoveďou našej elity je, zdá sa, dobročinnosť. Žiadne systémové riešenie sa neponúka, pretože v kapitalizme sa prirodzene objavujú priepastné majetkové rozdiely a bezdomovectvo je bežným javom. Nehovoríme tu samozrejme len o bezdomovcoch, ale aj o ľuďoch žijúcich na hranici chudoby a ľuďoch, ktorí žijú z mesiaca na mesiac a nemôžu si dovoliť žiadne výdavky navyše. Človek sa stará len sám o seba a je rád, že nie je na ulici spolu s tými chudákmi. Dobročinnosť je sama o sebe iste chvályhodnou činnosťou. Je tu však podstatná otázka. Sú problémy, ktoré dnes riešime dobročinnosťou, skutočne riešiteľné len tak?
Odpoveď je pre elitu desivá. Tieto problémy by vyriešila zmena kapitalistického vykorisťovateľského systému, pretože práve tento systém je príčinou tohto problému. To však elity ťažiace z tohto systému nemôžu dovoliť, pretože potom by sa zrútil ich majetok a ich nakradnuté peniaze by putovali do rúk tým, ktorí to skutočne potrebujú. Dobročinným „anjelom“ tento stav vyhovuje, pretože to čo prispievajú je len zlomkom ich majetku a zároveň im to vylepšuje ich vlastný „image“. Taký bezdomovec je pre kapitalistu skvelým nástrojom, ako môže ukázať svoju falošnú nezištnosť a dobromyseľnosť. Hovorí sa, jednou rukou dávam a druhou beriem. Takto to funguje aj v kapitalizme. Títo kapitalistickí dobrodinci najskôr nahromadia obrovský majetok na svoje kontá práve skrz vykorisťovanie chudákov ako sme my a potom robia veľké haló okolo svojich dobročinných aktivít. Vylepšujú si svoj obraz u verejnosti, aby s nimi proletariát sympatizoval. Je im jedno, že práve aj ich veľkopodnikateľskými aktivitami sa vo svete prehlbujú rozdiely medzi bohatými a chudobnými; ich netrápi systém, ktorý môže za skutočnú chudobu vo svete. Jednou rukou berú, respektíve dávajú stovkám svojich zamestnancov minimálnu mzdu a bijú sa s nimi o každý cent navyše. Druhou rukou trošku odsypú, respektíve mizivé percento svojho majetku potom za zvuku fanfár rozdelia medzi chudobu a tvária sa ako najväčší spasitelia plebsu. Médiá ich oslavujú a robia im reklamu. To nie je skutočná pomoc. Skutočnou pomocou by bolo zamestnať tých chudákov a dávať im riadnu mzdu. Skutočnou pomocou by bolo nevyhrážať sa prepustením. Skutočnou pomocou by bolo normálne a riadne platiť svojich ľudí. Skutočnou pomocou by bola bezplatná lekárska starostlivosť atď. To by však reálne zasiahlo ich snahu nahromadiť čo najviac zisku. Tu sa ukazuje falošná dvojtvárnosť „spasiteľov ľudu“. Ich dobročinnosť je skôr len dobre maskovanou investíciou, ktorá má priniesť zisk v podobe vylepšeného „image“.
Bežne do kostola nechodievam, ale v mene dobrých rodinných vzťahov som sa podvolil ísť cez Vianoce na omšu. Počas kázne sa farár pozastavil aj nad chvályhodnosťou dobročinného správania ľudí počas sviatkov. Treba uznať, že ak dáva niekto, kto sám nemá dostatok, je to úctyhodné. To je skutočne záslužný čin. To je nezištná pomoc a nie vytrubovanie a vylepšovanie si svojho „image“. Je však smutné, že spoločnosť nedokáže prekonať fázu, kedy je dobročinnosť významnou a nevyhnutnou pomocou biednym. Máme prostriedky na to, aby nikto nehladoval, máme prostriedky na to, aby sme liečili každého. Prečo toto všetko nie je rovnako dostupné pre každého? Prečo musia chudobní pomáhať chudobným? Dobročinnosť by mala byť dávno prekonaným javom. Spoločnosť by sa mala konečne dostať z tohto kapitalistického bahna a prekonať chudobu raz a navždy premenou fungovania nášho sveta. Odpoveďou nie sú zbierky a príspevky, ale systémová premena spoločnosti, kedy dobročinnosť už nebude nevyhnutnou súčasťou našej reality a stane sa prežitkom kapitalizmu. Odpoveďou nie sú rôzne dávky, príspevky, fondy a podobne. Odpoveďou je bezplatná zdravotná starostlivosť, práca a chlieb skutočne dostupný pre každého.
Tomáš Dvorský