Ako vieme najlepšie pomôcť našej planéte? Kto jej skutočne ubližuje? Existuje z našej existenčnej situácie nejaké východisko? Aj tieto otázky nájdu svoju odpoveď v tomto článku, v ktorom sa snažíme o vedeckú analýzu klimatickej krízy. Privedieme vás ku koreňu problémov – nie iba k jeho symptómom, aby sme sa choroby decimujúcej naše životné prostredie vedeli úspešne zbaviť.
Od kmeňov k novodobým štátom
Všetky organizmy v prírode majú svoje evolučné výhody, ktoré ich stavajú nad iné organizmy a umožňujú im prežiť. Inak to nie je ani pri človeku. Nachádzame uňho vysoko rozvinutú schopnosť premýšľať, dlhodobo plánovať a kreatívne riešiť problémy. To nám najprv umožnilo loviť zver mnohonásobne väčšiu od nás, neskôr vznik reči a prvých spoločenstiev. Objavom a rozvojom poľnohospodárstva sme sa začali usádzať. Budovali sme príbytky, stavali ochranné múry či svätyne. Na to všetko sme využívali zdroje prírody. Ľudia si uvedomovali, ako veľmi ich životy od prírody závisia (čo bolo spôsobené aj ich bezbrannosťou voči živelným pohromám), a preto k nej mali veľkú úctu, neraz ju stavali až do pozície božstva. Postupne sme však prešli k čoraz rosiahlejšiemu klčovaniu lesov, ťažbe nerastov a využívaniu lúk a pasienkov pre naše vlastné účely.
Produkcia jedla sa zvyšovala a to umožňovalo spoločenstvám rásť a jednotlivcom zameriavať sa na iné sféry žitia. Mestá a štáty vznikali a zanikali, človek sa presúval na nepoznané kontinenty, ale stále sme pre Zem boli mravce, ktoré si budujú neškodné kolónie.
Situácia sa začala drasticky meniť v druhej polovici 18. storočia sériou objavov, ktoré viedli k Priemyselnej revolúcii. Tempo produkcie sa nesmierne zvýšilo. Feudalizmus bol nahradený kapitalizmom. Šľachta prišla o svoju privilegovanú pozíciu a na trhu sa otvoril priestor podnikaniu. Pôda či výrobné prostriedky (fabriky, stroje) už neboli vlastnené na základe dedičného práva, ale mohol ich získať ktokoľvek, kto si to mohol dovoliť. Šľachta či už z právnych, alebo finančných dôvodov nemohla udržať poddaných (v mnohých prípadoch už oslobodených občanov, ktorí dostávali za svoju prácu mzdu) na svojich statkoch, a tak bola vytlačená vznikajúcou skupinou kapitalistov. Tí boli v mnohých aspektoch flexibilnejší voči meniacim sa spoločenským podmienkam.
Triedne rozloženie spoločnosti sa zmenilo zo vzťahov medzi feudálmi a ich poddanými na vzťahy medzi vznikajúcou buržoáziou (kapitalistami) a proletariátom (pracujúcimi, ktorí dostávali od buržoázie mzdu za svoju prácu). Mení sa tu zároveň mocenské usporiadanie, i keď jeho charakter ostáva rovnaký – veľmi malá menšina (spoločenská trieda) utláča zvyšok populácie (druhú spoločenskú triedu). Za feudalizmu to bola šľachta s vlastnou armádou a božím mandátom (neskôr absolutistickí monarchovia s kapacitami plnohodnotného štátu). Po jeho nahradení kapitalizmom dostali moc utláčať predstavitelia buržoázie. Držali (a držia) značnú časť všetkých statkov. Vďaka svojej finančnej a inej sile majú oveľa väčší dosah na štátnu politiku ako proletariát. Štát využíva nástroje polície a armády na to, aby ochránil záujmy menšiny – kapitalistov pred záujmami väčšiny – pracujúcich. Tak ako poddaní nemali akýkoľvek dosah na rozhodnutia svojho feudála či monarchu (pokým sa smelo nepostavili na odpor, ako dokazuje história), rovnako ani pracujúci nemajú šancu ovplyvniť rozhodnutia svojho šéfa, ktorý ich môže kedykoľvek vyhodiť z práce a pripraviť ich tak o živobytie.
Konečné rozhodnutie o tom, čo a ako sa bude vyrábať, má majiteľ firmy (člen buržoáznej spoločenskej vrstvy). Štát vytvára rôzne regulácie a pravidlá, ktoré ovplyvňujú (a neraz byrokraticky zaťažujú) malých živnostníkov, kým veľké podniky ostávajú nedotknuté pre svoj priamy (lobovanie, úplatky) či nepriamy vplyv (vyhrážanie sa odchodom z krajiny) na štátnu politiku. Ak aj dostanú pokutu, je v porovnaní s finančnými rezervami a ziskami danej spoločnosti tak smiešne nízka, že ju môže spokojne odignorovať a ďalej ničiť planétu. V súčasnosti je tento stav nedotknuteľnosti buržoázie a jej svetových korporácií realitou mnohých krajín.
Kapitalizmus nemožno obhájiť
Pomenujme problém hneď na úvod – je ním naše ekonomické zriadenie, teda kapitalizmus. „Príčiny“, ktoré dostávajú mediálny priestor (spaľovacie motory, plytvanie jedlom či nedostatok alternatívnych zdrojov energie), sú iba symptómami niečoho väčšieho. A nie je to akési „zlyhanie“ kapitalizmu, o ktorom sa nás snažia presvedčiť progresívci či sociálni demokrati. Práve naopak, kapitalizmus sa inak správať nevie, a teda ekonomika funguje presne tak, ako má. Ako sme sa však dostali do bodu, keď hovoríme o neodvratných klimatických zmenách? Povedzme si o niektorých neoddeliteľných súčastiach kapitalizmu, ktoré nás sem priviedli.
Prvou príčinou je neefektivita výroby a distribúcie tovaru. Zatiaľ čo pravicoví ekonómovia papagájsky opakujú svoje teórie, ktoré túto skutočnosť majú vyvracať, pravdou je, že zúfalé snahy o obhajobu kapitalizmu sa vzďaľujú realite, v ktorej žijeme. Totiž cesta, ktorá je najziskovejšia (jediný cieľ, aký sa snaží firma a jej majiteľ dosiahnuť) je súčasne devastačná voči životnému prostrediu. Svedčí o tom napríklad recyklácia. Plastový odpad sa preváža z USA do Číny na lodiach, aby bol spracovaný v tamojších fabrikách, pretože je to lacnejšie. A takto sa praktizuje všetok medzinárodný obchod v globalizovanom svete, ktorý síce umožnil minimálne ceny pre firmy, ale maximalizoval cenu pre životné prostredie.
Ako ďalší dôvod uvádzame krátkozrakosť kapitalizmu. Ide o ekonomický systém, ktorý je poháňaný konzumom. Snahou marketingových spoločností je vytvoriť z nás verného zákazníka, ktorý v čo najkratší čas nakúpi čo najviac. Korporácie operujú na kvartálnej báze, a teda každých pár mesiacov ide jej manažmentu o krk, pokiaľ sa nepreukážu žiadanými finančnými výsledkami. Tu neostáva priestor myslieť na prírodu ani na dlhodobé blaho ľudstva – buď hráš, alebo prichádzaš o prácu.
Je do toho zapletený aj kapitalizmus vo svojom najvyššom štádiu, a to vo forme imperializmu. Ide o fenomén, keď sa v spoločnosti začne koncentrovať výroba a kapitál v takej miere, až vznikajú monopoly s rozhodujúcou úlohou v hospodárskom živote. To vidíme všade, i keď sa to spoločnosti snažia skryť. Kým Google či Facebook sú nám z bežného života najbližšie, je mnoho ďalších oblastí na trhu, kde jedna až päť obrovských firiem vlastní takmer všetok trhový podiel. Tieto firmy si vytvárajú množstvo dcérskych spoločností, čím zakrývajú svoju kontrolu nad trhom. Následne vzniká tzv. finančná oligarchia a to vedie k zvyšovaniu významu vývozu kapitálu za hranice štátu. Napr. veľká spoločnosť v USA, Nemecku či Rusku začne vytvárať pobočky v iných krajinách, neraz takých, ktoré majú lacnejšiu pracovnú silu, a tak presun výroby maximalizuje zisky. Maximalizácia ziskov umožňuje ďalšie upevňovanie monopolov, až vznikajú medzinárodné kartely a zväzy kapitalistov, ktoré si rozdeľujú kontrolu nad rôznymi sektormi trhu a oblasťami sveta.
Ak monopol presahuje štátne hranice, neexistuje už takmer nič, čo by dokázalo na túto moc siahnuť. Výroba sa presúva do krajín, kde sa devastácia životného prostredia môže zbaviť aj svojich symbolických prekážok. Mnohokrát sú v týchto štátoch vlády, ktoré dosadili imperiálne mocnosti, a tak priamo posluhujú ich potrebám – to vedie k odvracaniu zraku od porušovania práv pracujúcich, ako aj ochrany prírody. Médiá v imperialistických krajinách odvracajú zrak, pretože sú vlastnené tou istou buržoáziou, ktorá tieto zverstvá pácha. Vidíme neobmedzenú ťažbu nerastných surovín, detskú prácu, pričom zisky z extrakcie nejdú naspäť občanom daného imperializovaného štátu, ale do vreciek majiteľov firiem. Tým sa tento štát nemá ako nenásilne vyslobodiť zo svojej prekérnej pozície, a teda nemá ako narušiť devastáciu svojho i globálneho životného prostredia.
Nakoniec možno spomenúť individualizmus, ktorý nám rovnako bol daný kapitalizmom. Sme neustále tlačení proti sebe, rozdeľovaní na falošných témach – nenávisťou voči kvír komunite, Rómom, utečencom či národnostným menšinám; vzájomným závidením si platov popri ziskoch, ktoré si užíva zamestnávateľ na úkor nás oboch; živením politickej apatie a nezáujmu o svoju komunitu a podobne. Postupne strácame citlivosť na tému environmentálneho kolapsu. Keď nám nezáleží na ostatných a zaujíma nás iba náš vlastný blahobyt, začíname ignorovať, ako naša honba za ziskom ničí planétu. Ba dokonca sa už aj ochrana životného prostredia stala témou rozdeľovania ľudí práce. Zelení aktivisti sú vyobrazovaní ako zmyslov zbavení radikáli, ktorí chcú rozvrátiť spoločnosť a zahubiť ľudstvo. Ide o systematickú snahu kapitalizmu znefunkčniť akékoľvek spoločenské hnutie, ktoré by mohlo viesť k zmysluplnej zmene.
Za dobrý pocit si stačí priplatiť
Prístup k riešeniam klimatickej krízy núkaný veľkými spoločnosťami naberá formu tzv. individuálnej zodpovednosti. Hovorí nám, že jednotlivec je zodpovedný za súčasný stav sveta, a teda iba on ho vie napraviť. Čuduj sa svete, tie isté firmy, ktoré tento myšlienkový prúd financujú, naň majú aj riešenie – kupovať si viac produktov z ich sortimentu! Či už sú to ekologické spotrebiče, elektrické autá (vyrábané prostredníctvom detskej práce a ničivé voči životnému prostrediu) alebo papierové slamky, každá firma má dnes svoju „zelenú“ alternatívu. Za dobrý pocit si stačí iba priplatiť.
Je bezpochyby dôležité robiť všetko pre to, aby sa naše individuálne emisie znižovali, ale nestačí to. Cieľovou skupinou takýchto „usmernení“ sú totiž pracujúci ľudia, ktorých emisie sú ďaleko nižšie než emisie vytvárané firmami a ich majiteľmi. Predstavenstvo veľkých spoločností môže viesť vďaka svojmu bohatstvu život, povedzme, extravagantný. Už len párminútové lety súkromnými lietadlami, aké denne praktizuje nejedna celebrita, dokážu prevýšiť celoročné emisie jednej pracujúcej osoby.
Ak máme byť týmito ľuďmi poúčaní o individuálnej zodpovednosti, počkajme si, kým sa vzdajú svojho nesmierneho blahobytu a dajú ho v prospech výsadby lesov či ochrany ekosystémov. Až potom sa budú dať ich prázdne reči brať vážne.
Nedajme sa oklamať!
Tvrdenie, že ľudská činnosť významne neprispieva ku klimatickým zmenám, sa s nami tiahne už dlhšie. Našťastie, táto myšlienka je na ústupe. Fyzických dôkazov je nespočetne a odborníci v tom majú jasno. Už teraz trpia milióny ľudí následkami environmentálnej deštrukcie, ktorú si sami nespôsobili.
Ide o obyvateľov štátov imperiálnej periférie (tzv. rozvíjajúcich sa krajín), ktorých emisie CO2 sú v porovnaní so západnými štátmi mizivé. Napriek tomu sú to práve oni (krajiny Afriky, Južnej Ameriky či juhovýchodnej Ázie) a nie štáty v USA či EÚ, ktoré musia znášať následky chamtivosti kapitalizmu. Ich utrpenie je očividné, či už v stále sa zhoršujúcich podmienkach pre poľnohospodárstvo, alebo vo zvyšujúcich sa hladinách morí, ktoré ich nútia opúšťať svoje domovy a migrovať do iných štátov. Skutočnosti, že človek vo významnej miere prispel k zhoršeniu stavu klímy, tak neverí už iba ten, kto tomu veriť nechce.
Dávajme si však pozor, akými slovami o probléme hovoríme, pretože inak vyvodíme nesprávne závery! Rétorika súčasnosti sa ustálila na tom, že problémom je „človek“. Dokázali sme, že ľudstvo v priebehu histórie bez väčších komplikácií žilo synergicky so svojím prostredím. Problém prišiel s nástupom kapitalizmu a rapídnym vzrastom neefektivity pri výrobe a obchode, ale aj faktormi, akými sú imperializmus a individualizmus. Je to kapitalizmus, ktorý núti zaprieť svoju podstatu a privádza planétu do záhuby.
V človeku neexistuje nič, čo by ho predurčilo na nekompatibilitu so zeleným životom. Aj preto tvrdenia, že „ľudia sú vírus“ či „problémom je preľudnenie“ sú hlboko problematické. Vedú nás k silne antihumanistickému mysleniu – ak sú ľudia vírus, logika naznačuje, že ich treba vyhubiť. Ak je problémom preľudnenie, riešením sú zrejme nútené sterilizácie. To by však problém obišlo. Už teraz napríklad produkujeme dostatok jedla, aby sme nakŕmili 10 miliárd ľudí. Zdroje sú však v kapitalizme tak zle prerozdeľované, až to vytvára dojem, že musíme vyrábať viac a viac. A takto je to v takmer každej sfére trhu. Alfou a omegou je systém organizácie ekonomiky. Inak to nie je ani v otázke zastavenia klimatickej zmeny.
Poznámka 1: Ak máte širšie vedomosti z histórie, určite viete, že v časoch Československej socialistickej republiky nebol prístup k životnému prostrediu zďaleka ideálny. Kým túto skutočnosť môžeme považovať za zlyhanie, je stále nevyhnutné kriticky zhodnotiť dobovú realitu, v ktorej sa odrážali viaceré faktory. Vyhneme sa tým nesprávnym záverom a dogmatizmu, ktorý brzdí celú diskusiu. Prvou príčinou boli (predovšetkým spočiatku) následky druhej svetovej vojny a potreba rýchlo vybudovať to, čo nacisti a kolaboranti zničili. Druhou bol západný imperializmus, ktorý sa všemožne snažil nielen potláčať ľavicové hnutia vo vlastných krajinách, ale aj infiltrovať krajiny Východného bloku a sabotovať ich rozvoj. To viedlo až k započatiu tzv. studenej vojny zo strany USA, ktorá viedla k čoraz vyhrotenejšiemu súpereniu medzi Západom a Východom. Toto súperenie výrazne obmedzilo súveké socialistické štáty, ktoré sa odmietali utiekať k zverským praktikám kapitalistických krajín, ako napríklad imperializmu a vykorisťovaniu chudobnejších štátov. Museli tak zásadne zvyšovať produkciu v rámci vlastných hraníc, a to bolo, bohužiaľ, v tak krátkom časovom rámci možné iba prostredníctvom zásahov do životného prostredia. Popri týchto objektívnych dôvodoch je však nevyhnutné povedať, že tradičný naratív neekologickej socialistickej krajiny nie je úplne správny a ide skôr o (v dnešnej dobe už bežný) pokus démonizovať ľavicové myšlienky zo strany vládnucej buržoáznej triedy. Totiž kvalita životného prostredia bola v minulom storočí veľmi porovnateľná medzi krajinami kapitalistickými a socialistickými. Rozdiel je v tom, že kým za zlyhaniami socialistických štátov v tejto oblasti stoja objektívne príčiny, v tých kapitalistických išlo o naháňanie zisku cez mŕtvoly. Môžeme sa tu zároveň dotknúť už spomínanej neefektivity výroby v kapitalizme – kým v tomto systéme máme, povedzme, 100 firiem vyrábajúcich ten istý produkt (iba s odlišným obalom) bez akéhokoľvek logistického alebo strategického prepojenia, v socializme vie byť táto výroba optimalizovaná prostredníctvom technológií a zbavenia sa prežitku falošného výberu v obchodoch. V súčasnosti dokážeme aj pomocou umelej inteligencie skoordinovať výrobu a distribúciu na tak vysokej úrovni, že sa akákoľvek neefektivita vytratí. Keďže ekonomika ČSSR a ostatných socialistických krajín fungovala na podobnom princípe (len musela pracovať bez pomoci výpočtových a predikčných kapacít počítačov), môžeme predpokladať, že nebyť umelo vytvoreného antagonizmu zo strany Západu, mohla byť aj naša krajina oveľa ekologickejšou. Nešlo teda na rozdiel od kapitalizmu o akúsi vbudovanú chybu v socializme, ale o následok materiálnych podmienok, s ktorými nemohli Čechoslováci nič robiť, iba sa s nimi popasovať.
Poznámka 2: Pri analýzach socialistických prístupov k životnému prostrediu sa nemusíme zameriavať iba na minulosť. Ak si zoberieme príklad socialistickej Číny, nebyť jej aktívnych snáh, svetová produkcia zelenej energie by bola na bode mrazu. Nielenže sú v top 10 producentov fotovoltických panelov a iných prostriedkov získavania zelenej energie, ale aj ich jadrová kapacita a množstvo novopostavených solárnych a veterných elektrární prevyšuje elektrárne v EÚ a USA.
Druhá časť článku predstavuje konkrétne riešenia klimatickej krízy, ktoré sú možné prechodom od kapitalizmu k socializmu.
.
.
Jakub Rendvanský, regionálny podpredseda FĽM Západ
