23. februára 2004 došlo v Trebišove k najväčšiemu stretu medzi bezpečnostnými zložkami a nezamestnanými Rómami, ktorí protestovali proti znižovaniu sociálnych dávok. Polícia zaútočila na 400 demonštrantov s použitím slzotvorného plynu a vodného dela. Na druhý deň zaútočili na osadu, kde protestujúci žili, vykonali nezákonné prehliadky a mučili tehotné ženy a zdravotne postihnuté osoby obuškami a elektrickými bodákmi. Protesty vybojovali lepšie podmienky pre všetkých nezamestnaných v krajine.
Od socializmu k nezamestnanosti
Po štátnom prevrate v novembri 1989, ktorým sa skončilo socialistické zriadenie v Československu, nasledovali mnohé katastrofálne ekonomické zvraty. Kým vláda KSČ v mnohých aspektoch zlyhala vo svojej úlohe zodpovedne pristúpiť k sociálnemu zmieru všetkých ľudí žijúcich v ČSSR, nové kapitalistické vlády otázku zrovnoprávnenia Rómov buď totálne ignorovali, alebo situáciu ešte zhoršili.
Prechod na trhovú ekonomiku znamenal prechod z 1,6 % nezamestnanosti v roku 1990 na 12 % v roku 1991 a až 19,2 % v roku 2001. Kolektivizované poľnohospodárstvo a štátne podniky boli sprivatizované alebo skrachovali. Rómski pracovníci, z ktorých mnohí boli nekvalifikovaní, resp. menej kvalifikovaní, boli jedni z prvých, ktorí čelili hromadnému prepúšťaniu. Rasizmus a diskriminácia (aj zo strany polície), ktoré išli ruka v ruke s rastúcim slovenským nacionalizmom vedúcim k rozpadu Československa, na seba nenechali dlho čakať.
Mnohí Rómovia sa ocitli bez práce a možnosti nájsť si novú a boli v čoraz neistejšej bytovej situácii. Preto sa v 90. rokoch 20. storočia zvýšil počet obyvateľov rómskych osád vrátane tých, ktoré sú geograficky segregované a nemajú základné vybavenie. Do roku 2004 bola miera nezamestnanosti 51 % medzi rómskymi ženami a závratných 72 % medzi rómskymi mužmi. Stručne povedané, väčšina Rómov patrila medzi porazených v procese transformácie.
Deštrukcia sociálneho štátu
Po období nepotistickej transformácie za vlády Vladimíra Mečiara Slovensko obnovilo proces integrácie do svetového trhu a nadnárodných politických štruktúr. Vo voľbách v roku 1998 ľavicovo-pravicová koaličná vláda pod vedením Mikuláša Dzurindu zvrhla Mečiara so širokou podporou verejnosti. Otvorila krajinu zahraničným investíciám a zaviedla niektoré reformy vrátane reformy trhu práce. V roku 2002 ju nahradila otvorenejšia pravicová vláda (opäť pod vedením Mikuláša Dzurindu), ktorá zaviedla rovnú daň a uskutočnila sériu „neoliberálnych“ reforiem v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotníctva, školstva, dôchodkového systému, verejnej dopravy a pracovnej legislatívy.
Reforma sociálneho systému (prijatá v roku 2003, účinná od februára 2004) zahŕňala prvky „workfare“ (pozn. prekl. štátna stratégia, podľa ktorej sú poberatelia sociálnych dávok povinní prijať prácu vo verejných službách, resp. zúčastniť sa školení) a výrazné zníženie sociálnych dávok pre nezamestnaných. Tie mohli znížiť príjem nezamestnanej rodiny o 22 až 53 %. Chudobné rómske rodiny patrili medzi najviac postihnuté týmito opatreniami.
Ľudia sa stavajú na odpor
Začiatkom februára 2004 vypukli na juhovýchode a východe Slovenska demonštrácie, keď nezamestnaní obdržali od vlády oficiálne oznámenia o zmenách. 11. februára v Levoči asi 80 ľudí vyrabovalo supermarket. V nasledujúcich dňoch sa protesty rýchlo rozšírili do najmenej 42 miest a obcí. Niektoré mali formu pokojných zhromaždení a demonštrácií, iné zahŕňali rabovanie potravín a strety s políciou.
Médiá okamžite informovali o tom, že rabujúci mali najväčší záujem o alkohol a cigarety. Menej sa informovalo o transparentoch ako „Chceme prácu, nie potravinové lístky!“ a „Máme dosť kapitalizmu!“ alebo o tom, že na niektorých z prvých pokojných protestov sa zúčastnili aj nezamestnaní príslušníci „bielej“ väčšiny. Žiaľ, médiám sa podarilo vytvoriť obraz hôrd barbarov, ktorí žiadajú „veci zadarmo“. Napokon, takýto pohľad bol v súlade s dominantným rasistickým diskurzom. Výsledkom bolo, že protestujúci získali len malú podporu, ak vôbec nejakú, zo strany širokej verejnosti – a to aj napriek tomu, že celková miera nezamestnanosti dosahovala približne 18 % a rôzne reformy presadené štátom odborári neschvaľovali a boli proti nim.
Bič Dzurindov
Vláda najprv popierala akúkoľvek súvislosť medzi nepokojmi a reformou sociálneho zabezpečenia. Až keď sa protesty rozšírili, úradníci priznali, že niektoré obce neboli dostatočne pripravené na poskytovanie „aktivačných prác“ (t. j. väčšinou nekvalifikovaných, často v rámci verejnoprospešných prác ako súčasť „workfare“) nezamestnaným. Keď sa protesty zmenili na rabovanie, vláda znervóznela a rozhodla sa zakročiť.
V rámci najväčšej operácie polície a ozbrojených síl od roku 1989 bolo zmobilizovaných viac ako 2 000 vojakov, ktorí boli vyslaní do postihnutých regiónov. Niektoré demonštrácie hliadkovali armádne vrtuľníky. K najvýraznejšej konfrontácii došlo 23. februára 2004 v Trebišove, kde polícia zaútočila na „nepovolenú“ rómsku demonštráciu, ktorej sa zúčastnilo asi 400 ľudí. Za použitia slzotvorného plynu a v mrazivom februárovom počasí aj vodných diel (prvýkrát od roku 1989) vytlačili protestujúcich z centra mesta.
Na druhý deň skoro ráno zaútočilo asi 240 policajtov na osadu, v ktorej mali protestujúci žiť. Vykonávali domové prehliadky bez akéhokoľvek povolenia alebo príkazu, bili ľudí (vrátane tehotných žien, detí a osôb so zdravotným postihnutím) pomocou obuškov a elektrických bodákov na dobytok, pričom im zanechávali popáleniny na koži. Počas 12-hodinovej razie bolo zadržaných až 40 osôb, ktoré boli vo väzbe ďalej napádané.
Vďaka použitiu sily sa podarilo potlačiť nepokoje do marca 2004 na celom Slovensku. Celkovo bolo zatknutých 200 Rómov (z toho 111 žien), z ktorých 42 bolo neskôr odsúdených.
Trpia a sú nenávidení, no aj tak bielym pomohli
Hoci sa protesty nerozvinuli do skutočného hnutia a boli rýchlo porazené hrubou silou, otriasli krajinou a mali trvalé dôsledky. Krátko potom vláda urobila dôležité ústupky. Zvýšila tzv. aktivačné príspevky o 50 %, zaviedla štipendiá a rôzne dotácie pre žiakov a študentov z chudobných rodín a zvýšila financovanie poskytovania možností pre nezamestnaných.
Tieto zmeny sa dotkli všetkých nezamestnaných na Slovensku bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. Tým, že rómski nezamestnaní, títo porazení v transformačnom procese, bojovali a znášali ťažobu nevyhnutných represií, sa im podarilo zabezpečiť aspoň o niečo lepšie podmienky pre všetkých.
.
.
Zdroj: https://libcom.org/article/slovakias-unemployed-riots-2004
Preklad a úprava: Jakub Rendvanský, regionálny podpredseda FĽM Západ
