Vojnový štváč sa guľke do cesty nikdy nepostaví !

Naši vojaci sú už v Lotyšsku na cvičení NATO. Tento fakt zatienili udalosti posledných dní, kedy americké vojnové lode vypálili niekoľko desiatok rakiet na pozície sýrskych vládnych síl. Tento otvorený agresívny útok sa snažia ospravedlňovať, ako keby nešlo o nič vážne a akoby na to USA mali plné právo (vrátane morálneho) vyplývajúce z údajných plynových útokov vládnych síl Sýrie. Naše „objektívne“ médiá nám priniesli rôzne správy. Priznám sa, že som nečítal všetky. Zo zdravotného hľadiska to ani nie je príliš dobré, pretože by sa mi zvýšil tlak. Dočítal som sa rôzne veci, ale ako najväčší nonsens mi prišli dva „argumenty“ na obhajobu útoku, ktoré uvádzam ako príklad. (Necitujem, len parafrázujem.)

1) Vraj nešlo o obzvlášť brutálny útok.

Podľa mojich informácií vystrelili americké lode takmer 60 rakiet. Nehnevajte sa na mňa, ale 60 rakiet nie je brutálny útok ? Áno, mnoho z nich cieľ nezasiahlo (našťastie), ale aj tak je to, myslím si, pomerne vysoké číslo. To je celá kanonáda, nie jedna zablúdená strela. Takéto relativizácie a hodnotenia sú nebezpečné. Veď aj na Hirošimu spadla len jedna bomba.

2) Vraj mali na útok morálne právo.

S týmto sa v žiadnom prípade nedá súhlasiť. Myslím si, že ak aj nejaké právo mali (o čom sa dá polemizovať), tak to rozhodne nebolo právo morálne. Existujú rôzne pohľady na to, čo je morálne a čo nie je. Oblasť etiky je veľmi široké pole. Obvykle je však jedným zo základných stavebných kameňov každej morálky, či už sa jedná o svetskú alebo kresťanskú, vysoká hodnota ľudského života a z toho plynúce pravidlo „nezabiješ“ (neublížiš na zdraví). Dalo by sa diskutovať o tom, či je tomu tak aj v prípade nutnej obrany, ale v tomto prípade nešlo o útok Sýrie na územie USA, ale o útok amerických rakiet na území Sýrie. Oháňať sa teda akousi obranou je podľa mňa kardinálny nezmysel. Zároveň si myslím, že morálne neobstojí ani obhajovať odpálenie rakiet ako odvetu a trest za údajný útok vládnych síl bojovým plynom.

Myslím, že vyššie uvedené argumenty na obranu agresie majú univerzálnu použiteľnosť. Vždy sa môže útok obhajovať ako málo brutálny, alebo ako morálne oprávnený. Treba sa na to pozerať veľmi prísne a kriticky. Môžeme tu teraz teoretizovať v teple našich domovov donekonečna. Po bitke je každý generál. To všetko vyznieva chladne, ak si uvedomíme, že tam ďaleko zomierajú živí ľudia. Za každou jednotkou, za každým číslom sa skrýva nejaká konkrétna osoba, ktorá mala svoj vlastný životný príbeh. Ten príbeh sa však násilne prerušil. Je viac tragédiou jeho smrť, alebo naše chladné, neosobné teoretizovanie a moralizovanie ?

Vo vojne je bežné, že ako prví zomierajú obyčajní vojaci. Generalita naženie dopredu vždy pešiakov. To oni sú potravou pre delové granáty, pre guľomety a rakety. Ešte som nevidel vysokého potentáta, ktorý by chytil vlajku do ruky a bežal do útoku na nepriateľské zákopy ako prvý. Vždy sa naženie dopredu najskôr plebs so zbraňami. Generalita si len tak ďaleko za frontou popíja a rozmýšľa, akú divíziu komu predhodiť do rany. Samozrejme, to obyčajný vojak je určený na boj, to on má prelievať krv.

Vojnoví štváči burcujú, ale do skutočného boja sa nepostavia. Takých ľudí nám môže byť skôr ľúto. Je jednoduché vykrikovať, ako sa musíme „brániť“, zbrojiť a paktovať v rôznych vojenských organizáciách. Je jednoduché argumentovať v teple televízneho štúdia, alebo v teplákoch doma za počítačom. Oni sa však nikdy guľke do cesty nepostavia. Oni sú príliš cenní na to, aby sa nechali len tak zabiť. Všetko to schytá plebs, vojak a hospodárstvo štátu. Kto vždy vo vojnách najviac trpel? Bola to generalita a vojnoví štváči? Nie, boli to civilisti, vojaci, deti, ženy, matky, otcovia… To bežný človek najviac znáša bremeno vojny. Vojnovému štváčovi chýba niečo veľmi cenné. Je to empatia. Empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov druhého človeka. Vojnový štváč to nedokáže, inak by nebol taký chladný. Vojnový štváč sa skrýva často za ideu obrany. Skutočným cieľom je však zbrojenie, militarizácia a snaha agresívne dosahovať ciele svojej strany.

Nech si bojujú tí, čo chcú vojnu. Nech do svojich záujmov neťahajú nevinných a civilistov. Zavrite sa do klietky a pobite sa tam, ale nechajte ostatných žiť! Kto túži po vojne, ten nech sa ide ruvať a nechá ostatných mierumilovných na pokoji. Kto chce vojnu? Chceme zopakovať chyby minulosti?

Tomáš Dvorský

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *