V Rusku sa za svoju históriu nehanbia – ctia si ju a ťažia z nej

Karol Marx raz napísal prácu s názvom Bieda filozofie. Dnes by sa dala na Slovensku pokojne napísať kniha s názvom Bieda kultúry a jedna z kapitol by sa mohla venovať tomu, ako tragikomicky a nešťastne sa staviame a správame k svojej vlastnej histórií. Keď som bol na návšteve Ruska, nemohol som si nevšimnúť jeden zreteľný rozdiel, ktorý odlišuje nás od nich. Nehanbia sa za svoju históriu, za žiadnu jej časť. Mám tým na mysli v tomto momente predovšetkým obdobie budovania Sovietskeho zväzu.

Robotník a kolchozníčka. Monumentálne súsošie, ktoré sa dnes pozerá z výšky na pulzujúcu Moskvu. Súčasťou podstavca je aj štátny symbol ZSSR a reliéfy symbolov jednotlivých zväzových republík.

U nás sa pamätníky ničia, u nich ochraňujú. Keď som bol v Moskve, dosť často som sa stretol so symbolikou štátneho znaku ZSSR. Bola väčšinou sa dobových pamätníkoch, budovách, metre a podobne. Tento symbol bol temer storočie štátnym znakom Sovietskeho zväzu a väčšina s ním nemá v súčasnosti zjavne problém. To isté platí o červenej hviezde a predstaviteľoch bývalého ZSSR. Busta V.I. Lenina, pomníky sovietskych štátnikov a vojvodcov. Všetko čisté, udržiavané a verejne prístupné. Dokonca kytice kvetov pri bustách a sochách niesu ničím výnimočným.

Uprostred Červeného námestia sa týči mramorové mauzóleum V.I. Lenina. Od vchodu sa tiahne aj dnes, dlhé roky po páde ZSSR, veľká fronta ľudí čakajúcich na to, aby mohli na vlastné oči uvidieť jeho pozostatky. Po rýchlej policajnej kontrole pri vchode (!) sa dostanete do udržiavaných priestorov. Na každom rohu stojí elegantne ustrojený policajt a dáva pozor, aby sa návštevníci správali slušne a aby nejaké psychopatické indivíduum nepoškodilo sarkofág. Jeden turista zamnou zvýšil hlas. Rekcia bola okamžitá, pracovník bezpečnosti ho rázne upozornil, aby sa utíšil.

Moskovské metro je úžasná spleť tunelov a prekrásne vyzdobených nástupíšť. Na nich sa nenachádzajú len „konvenčné“ vzory a ozdoby, ale aj pozostatky bývalej ideológie. Nástenné maľby, sochy robotníkov, roľníkov, vojakov a partizánov. Žiadne grafity, nič nieje poliate farbou, tobôž rozbité. Pred súsoším partizánov na stanici „Partizánska“ je vo váze kytica kvetov. Aj názvy často nesú „socialistické“ prvky. Námestie revolúcie a zastávka metra „Bibliotéka Lenina“ sú dostatočne dobrým príkladom. Na vežiach Kremľa sú stále rubínovo červené hviezdy.

Nástenná maľba na stanici metra.

Na rozdiel od nich, náš prístup je tragikomický a veľmi skľučujúci. Na muške je všetko. Pamätníky, sochy, súsošia, názvy. Proste bieda kultúry. Tolerovaná devastácia pod pláštikom „aktivizmu“. Mentálne narušené indivíduá sú označované za výtvarníkov len preto, lebo ich vandalizmus vyhovuje dominantnej ideológií – ideológií „západu“, kapitalizmu, neoliberalizmu, antikomunizmu a rusofóbií. Sú chránení „vyššou“ mocou a ich besnenie je kvitované. Užitoční blbci na špinavú robotu. „Ozbrojená päsť euroatlantickej ideológie.“ Ale to je len špička ľadovca.

Kde len začať? Natretie sochy partizána na ružovo, polievanie sôch a pamätných tabúľ farbou, pravidelné poškodzovanie pamätníku Červenej armády v Košiciach, prepisovanie histórie a zámerné znižovanie významu sovietskej armády pri oslobodzovaní územia dnešného Slovenska, odstraňovanie sôch atď… Načo si tým barbarstvom drať jazyk? Vynára sa mnoho otázok. Niesme vyrovnaní so svojou históriou? Sú naša história a jej pamätníky len terčom v ideologickej vojne proti „Východu“ a marxisticko-socialistickým ideám? Je smutné, keď sa naša minulosť vníma takýmto spôsobom.

Povedzme si úprimne. Oslobodila nás v prvom rade Robotnícko-roľnícka Červená armáda (!) a spolu s ňou sa na oslobodzovaní podieľali dobrovoľníci z Československa pôsobiaci v ZSSR, partizáni-hrdinovia, naši letci v Anglicku, vojaci iných armád, napríklad Rumuni atď… Záchrana prišla z východu, zo Sovietskeho zväzu, ktorý bojoval s približne 80% nacistických armád a utrpel najväčšie straty. Prestaňme pod zásterkou „objektívnej“ histórie potierať skutočnosť a zásluhy hrdinov.

T.D.

Nad múzeom kozmonautiky.

 

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *