„Uvedomelí“ konzervatívci a ich ťaženie proti neomarxizmu

V posledných mesiacoch mám pocit, že slovenskí konzervatívci objavili nový pojem – neomarxizmus. Odrazu, z ničoho nič, sa začal veľmi skloňovať najmä v konzervatívne ladených alternatívnych médiách, ktoré sú tak často, a s takou obľubou napádané zo strany liberálov, ako konšpiračné plátky. Slovenskí alternatívni konzervatívci urobili, zdá sa, veľký ideologicky progresívny krok, keď naraz zistili, že ich nepriateľom nie je len skazená (neo)liberálna suita, liberálni študáci a kaviarenskí povaľači, ale aj zapredaní západní neomarxisti a kultúrno-marxistická svoloč.

Ako mladý marxista cítim potrebu vyjadriť sa k tomuto „objavu“ konzervatívcov. V prvom rade si myslím, že mnohí konzervatívci nechápu skutočný význam pojmu neomarxizmus a vysvetľujú si ho po svojom – skreslene a zúžene. Tento veľmi široký pojem zužujú len na akýsi termín označujúci liberálom poplatnú ideológiu zbožňovania multikulturalizmu, hanobenia kresťanstva, „refugees welcome“ aktivizmu, nihilizmu atď…

V prvom rade takýmto nesprávnym chápaním diskreditujú rôzne zaujímavé myšlienky autentického neomarxizmu a popri tom voľným používaním týchto pojmov nevdojak sťahujú pod čiernu zem aj (ortodoxný) klasický (?) marxizmus. Povedzme si úprimne, koľko ľudí vníma zásadný rozdiel medzi marxizmom a neomarxizmom daný len nenápadnou predponou „neo“. Asi temer nikto, kto sa tomuto problému bližšie nevenuje. Je teda na mieste v stručnosti naznačiť, aký veľký rozdiel je medzi marxizmom a neomarxizmom, pričom sa zároveň zmysluplne a v stručnosti vyjadriť k otázke neomarxizmu.

Po vzniku Sovietskeho zväzu na začiatku 20. storočia sa svet rozdelil na kapitalistický Západ a socialistický Východ. Marxa čítali však na oboch stranách barikády. Na Východe sa ujal (z pohľadu neomarxistov) tzv. ortodoxný výklad Marxa, ktorý staval na „zrelom“ Marxovi, na jeho neskorších prácach, kde bola jeho dialekticko-materialistická filozofia už jasne vyprofilovaná, kde kládol dôraz na otázky ekonomickej základne a boja proletariátu ako nositeľa socialistickej revolúcie proti buržoázií.

Na Západe čítali Marxa voľnejšie a brali ho ako veľmi inšpiratívnu pomôcku pri analyzovaní problémov kapitalistickej spoločnosti. Neomarxizmus je teda veľmi rozvetvený a široký pojem, ktorý zahŕňa v sebe širokú paletu autorov, ktorí sa inšpirovali Marxom a neraz spájali jeho učenie s učením iných velikánov filozofie či psychológie a sociológie. Treba zároveň povedať, že do dneška sa vystriedalo niekoľko generácií neomarxistov pričom každá generácia a každý autor sa zaoberal rôznymi problémami, ktoré riešil z rôznych uhlov pohľadu.

Medzi základné styčné body neomarxistov 20. storočia by sme mohli zaradiť kritiku nedostatkov a chýb, ktorých sa dopúšťal Sovietsky zväz (napr. kult osobnosti), či presvedčenie o tom, že robotnícka trieda nie je nositeľkou revolučných zmien v spoločnosti, tak ako to tvrdil Marx. Neomarxisti všeobecne brali Marxov dialektický materializmus s „veľkou rezervou“.

Pre ilustráciu, neomarxista, Erich Fromm (1900 – 1980), riešil svojho času problém konzumnej spoločnosti, deformácie lásky v kapitalistickej spoločnosti, odcudzenia človeka a napríklad aj veľmi zaujímavú otázku, ako bolo možné, že Nemci sa v 30. rokoch 20. storočia tak oddane vzdávali svojej slobody a dobrovoľne sa stávali bábkami v moci nacistov. Je teda zrejmé, že neomarxizmus má hlboké korene a širokú korunu. Nemôžeme ho zaškatuľkovať, tak ako to robia dnešní „uvedomelí“ konzervatívci.

Ja ako mladý radikálny marxista môžem (a považujem za správne) brániť neomarxizmus z dvoch dôvodov. V prvom rade si myslím, že nám má čo ponúknuť a myšlienky niektorých autorov sú veľmi inšpiratívne a zaujímavé pre všetkých marxistov či už sa sami profilujú do pozície ortodoxných, či neortodoxných. V konečnom dôsledku sú tieto myšlienky zaujímavé snáď pre každého, kto prejaví záujem. V druhom rade ma dvíha zo stoličky, keď niekde čítam či počujem, s akým opovrhnutím sa vyjadrujú „osvietení“ konzervatívci o neomarxizme, pričom si osobne myslím, že mnohí v živote nečítali ani jednu knihu napísanú neomarxistickým autorom. Potiaľto môžem a musím neomarxizmus hájiť.

To, čo „osvietení“ konzervatívci nazývajú kultúrnym marxizmom by sa malo volať nanajvýš tak kultúrnym liberalizmom, pretože to, čo pod tým majú na mysli, čo som načrtol už vyššie, nemá s marxizmom nič spoločné. Ak niekto napríklad podporuje rôzne menšinové skupiny, chodí na akcie feministiek a pije mangové vegetariánske latte za 4,80 v centre Bratislavy, tak ešte rozhodne nemá nič spoločné s Marxom. Skôr naopak. Pojem kultúrny marxizmus u mňa neobstojí, pretože má pramálo spoločných styčných bodov s marxizmom ako takým.

Na druhej strane je však otázne, do akej miery je neomarxizmus marxizmom, keď si len selektívne vyberá určité body a pasáže z Marxa, ktoré potom rôzne využíva a kombinuje s učeniami iných autorov. No v každom prípade, asi najväčším problémom súčasnej európskej ľavice, je odklon od tradičných ekonomických otázok, na ktorých marxizmus stavia. Otváranie kultúrnych tém by nemalo byť marxistom cudzie, ale rozhodne by to nemala byť prvoradá otázka. Práva a postavenie žien a rôznych etnických a náboženských menšín stoja určite za rozumnú diskusiu a je to problém, ktorý je nutné riešiť, ale marxista v prvom rade rieši to, či si má zamestnaný človek večer po práci čo vložiť do úst, koľko uvidí na výplatnej páske, či má kde bývať a či ho jeho zamestnávateľ nezdiera ako otroka. To by mala v prvom rade riešiť autentická marxistická ľavica!

Na záver teda ešte krátke zhrnutie. „Osvietení“ konzervatívci by mali viac uvažovať nad tým, čo hovoria, pretože zjavne majú veľmi skreslené a zúžené predstavy (zámerne sa snažia skresliť a zúžiť?) o tom, čo nazývajú neomarxizmom. Hlavný problém je v tom, že si neomarxizmus prispôsobujú svojmu videniu sveta namiesto toho, aby si uvedomovali skutočný obsah a šírku tohto pojmu. Namiesto toho, aby využívali omnoho výstižnejší pojem „kultúrny liberalizmus“, radšej operujú s pojmom „kultúrny marxizmus“. Neomarxizmus môžeme z komunistickej pozície vnímať ako zdroj inšpiratívnych myšlienok, ale na druhej strane má ku skutočnému marxizmu dosť ďaleko. Súčasná autentická marxistická ľavica by sa mala orientovať v prvom rade na otázky ekonomické a vzápätí na otázky kultúrne, nikdy nie naopak.

T. D.

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *