Tucet výhovoriek, nezmyslov a poloprávd pravicových ideológov (2. časť)

Pokračovanie prvej časti. Predchádzajúcu časť nájdete TU.

4) A. Dubček bol hrdina. Paradox „antikomunistických socialistov“.

 August 1968 je pre antikomunistov doslova svätým krížom, ktorým môžu dostať na kolená kedykoľvek akéhokoľvek komunistu, ako dajakého upíra. Je to „nepriestrelný“ argument a dôkaz toho ako ničomne sa voči spojencom zachovali spojenecké štáty. (Pre neznalých, v tomto období Sovietsky zväz na čele štátov Varšavskej zmluvy vojensky obsadil územie ČSSR. Dôvodom bola liberálna politika A. Dubčeka a jeho „socializmus s ľudskou tvárou“.) Táto neospravedlniteľná krivda je vždy dôsledne vyhadzovaná na oči, pričom Dubček je pravicovou propagandou stavaný do úlohy martýra. Je mu prisudzovaná úloha trpiteľa za záujmy Československa. Veď on chcel len dobre a tí zlí Rusáci (a kolektív) ho takto odstránili a prepadli spojenecký štát.

Invázia spojeneckých vojsk je poľutovaniahodná, no o kontext tu teraz nejde. Niečo nesedí a práve preto sa toto tvrdenie, respektíve oslavovanie Dubčeka zaradilo do nášho výberu. Nieje trochu zarážajúce, že sa súdruhom Dubčekom, ktorý bol členom KSČ, oháňajú o.i. aj totálne pravicoví a neoliberálni ideológovia a antikomunisti? Z toho celého potom človek naberá dojem, akoby bol Dubček len obyčajným nástrojom v rukách ideológov, len hračka prostredníctvom ktorej sa dá rozdúchavať nenávisť. Alebo chcú títo ľudia tvrdiť, že im je sympatická idea, v ktorej sa nachádza slovo „socializmus“? Nieje nanajvýš paradoxné, že pravicoví ideológovia sa oháňajú človekom, ktorý chcel zaviesť socializmus s ľudskou tvárou? Naraz im socializmus neprekáža?

5) Marxizmus je filozofia totality. Je teoretickým zdrojom pre politické procesy, gulagy a prenasledovanie.

V postkomunistických krajinách, akou je aj Slovensko, sa po páde reálneho socializmu zahniezdila silná fóbia zo všetkého „červeného“. Všetko čo sa odchyľuje smerom doľava, sa automaticky hádže do jedného vreca s bývalým režimom a stavia sa na jeho rovinu. Využíva sa chorá antikomunistická a fobická logika. Uvediem príklad: „Marxista = komunista = boľševik = obhajuje nedemokratický režim.“ Takýmto spôsobom sa deje veľmi poľutovaniahodná skutočnosť a síce, že marxistická filozofia je stavaná do roviny teoretického zdroja primitívneho totalitarizmu a návodu, ako stavať gulagy.

Tak ako nieje Biblia návodom na inkvizičné procesy, tak ani marxizmus nedáva žiadne návody, ako prenasledovať politických oponentov. Marxizmus je veľmi všestranná a komplikovaná filozofia, ktorá ponúka tým ktorí ju pochopia unikátny pohľad na svet a jeho fungovanie. Nieje to akési Kladivo na čarodejnice, práve naopak. Je zdrojom inšpirácie a je rovnocenným partnerom iných filozofických pohľadov na svet. Marxizmus je revolučnou filozofiou a zároveň filozofiou revolúcie. Nielen vysvetľuje, ale nabáda k aktívnemu pretváraniu sveta. Šíriť bludy o tom, že je to filozofia „zla“ a totality je úplne smiešne. Kto neverí, môže sa presvedčiť. Stačí s otvorenou mysľou vziať do ruky nejakú marxistickú literatúru. Osobne odporúčam na začiatok nečítať samotných klasikov (Marx, Engels), ale prejsť si nejakú učebnicu, prípadne brožúru, ktorá vysvetľuje základy zrozumiteľným jazykom.

Marxizmus je dedičstvom 19. storočia. To ako k nemu budeme pristupovať, interpretovať ho a ako sa ním budeme inšpirovať je plne v našej réžií. Vzniká a vzniklo preto mnoho prúdov, pre ktoré bol „studnicou“ z ktorej mohli načrieť.

6) Všetko čo spochybňuje súčasný systém a hodnoty je nedemokratické a zlé.

Toto nieje ani tak tvrdenie, ako nevyslovený predpoklad. Vznáša sa vo vzduchu, je ho cítiť pri vypätých politických diskusiách, je to ako neverbalizované slovo božie. „Nespochybníš režim! Amen.“ Toľko deklarovaná názorová pluralita sa stále scvrkáva do menších a menších prijateľných noriem. Jeden analytik to raz nazval extrémnym centrizmom. Aj napriek tomu, že máme slobodu myslenia, musíme akceptovať určitú sumu názorov a hodnotových orientácií. Ak nie, tak sa vystavujeme riziku „štvanice na extrémistu“. Jeden krok od stredu znamená údiv, druhý nepochopenie, tretí ostrakizáciu a ignoráciu, štvrtý extrémizmus.

Každý systém sa chráni tým, že všetko, čo narúša jeho nespochybniteľnosť nazve extrémizmom. Je to logické. Akékoľvek argumenty sú proti systému použité, všetko automaticky odmietne, lebo by to mohlo ohroziť jeho samotnú existenciu. Odvoláva sa preto na extrémizmus (v minulosti na reakcionárstvo, tmárstvo, bludárstvo atď…). Aj skutočne progresívne myslenie je v mene udržania režimu v každom prípade odmietané. Všetky systémy totiž trpia nevyliečiteľnou chorobou. Každý o sebe tvrdí, že je to ten najlepší systém, aký môže byť. Z toho potom nevyhnutne vyplýva, že nieje možná skutočne progresívna zmena, len regresívna. Každé spochybnenie systému je preto krokom späť. Takéto zastavovanie vývoja je však smiešne. Súčasný systém je „natoľko štedrý“, že dáva mnohým oponentom aspoň minimálnu názorovú voľnosť, no čím ďalej tým viac ju uťahuje. Čím viac sa totiž bude ukazovať ako zastaraný, tým viac sa bude snažiť zatlačiť názorovú opozíciu a tým pádom bude stále menej a menej demokratickým.

Úlohu sudcu dnes preberajú naoko nezávislé inštitúcie a organizácie. Nieje to štát, ktorý trestá názorových oponentov, ale rôzne médiá, mimovládne organizácie a neziskovky. Tie sa vďaka obrovským finančným prostriedkom môžu hrať s verejnou mienkou a určovať verejného nepriateľa. Dnes vás nebude vypočúvať Štb. Omnoho účinnejšie je urobiť z vás extrémistu a pohnať voči vám verejnosť.

Každý marxista určite vie, že všetko sa hýbe smerom vpred. Vývoj sa nedá zastaviť za žiadnu cenu. Preto treba myslieť kriticky a prehodnocovať dnešné mantry – fetiše kapitalizmu.

Pokračovanie v ďalšej časti.

T.D.

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *