Prečo zabúdame na prvých slovenských antifašistov?

volby_resize17. júla uplynulo 80 rokov od začiatku občianskej vojny v Španielsku. V tejto vojne proti sebe bojovali na jednej strane fašistickí povstalci pod velením generála Franca a na druhej strane demokraticky a legálne zvolená ľavicová vláda. V boji proti fašistom pomáhali výraznou mierou aj zahraniční dobrovoľníci z celého sveta. Do Španielska ich prišlo takmer 30 000 a združovali sa v Interbrigádach.

Svoje zastúpenie v nich malo aj Československo. Odhaduje, sa že do bojov na strane ľavicovej vlády sa zapojilo niečo cez 2 000 ľudí z ČSR, pričom Slováci tvorili približne jednu tretinu. Išlo o prvých slovenských antifašistov. Napriek tomu majú na celom Slovensku zrejme len jediný pamätníček – pamätnú tabuľu na prvom poschodí budovy Hotelovej akadémie na Mikovíniho ulici v Bratislave. Tabuľa je stará, ťažko čitateľná, z chodníku takmer nevšimnuteľná a, podľa môjho názoru, trochu nedôstojná.

Interbrigadisti neodchádzali riskovať svoje životy do Španielska kvôli žoldu, ale z idealizmu a z obáv. Z obáv pred nástupom zla, ktoré sa mohlo po Taliansku, Nemecku a Španielsku veľmi rýchlo rozšíriť do celej Európy, vrátane našej republiky. Preto bolo útredným heslom našich interbrigadistov „U bran Madridu se bojuje také za Prahu!“. Dnes môžeme povedať, že tieto ich obavy sa naplnili.

Väčšinu z interbrigadistov tvorili komunisti, socialisti, anarchisti, sociálni demokrati – jednoducho ľavičiari z celéhointer sveta. Treba povedať, že v zahraničí si interbrigády vedia patrične uctiť – dôstojné pamätníky majú v mnohých mestách na Západe – v Štokholme, Berlíne, Paríži, Londýne, Glasgowe, Madride, ale aj v Seattli, San Franciscu, kanadskej Victorii či austrálskej Canberre. My však tému interbrigád ignorujeme – neobjavuje sa v kultúre, historickom bádaní a, žiaľ, nereflektuje ju ani legislatíva (zákon o protifašistickom odboji ho definuje ako boj za národné oslobodenia formujúci sa od roku 1939). A spomínať Ústav pamäti národa je snáď zbytočné. Ten sa oveľa radšej venuje takzvanému tretiemu odboju (odboj proti režimu v rokoch 1948-89), ktorého existencia je postavená na väčších legendách ako existencia starých Slovákov s kráľom Svätoplukom na čele.

Médiá a politici sa po marcových voľbách svorne pýtajú ako je možné, že toľko ľudí prišlo o historickú pamäť. A miesto toho, aby hľadali a ponúkali mladej generácii nové a nové pozitívne príklady z antifašistického odboja, tak svojim konaním len utvrdzujú „frustrovaného voliča“ v správnosti jeho voľby. Ak chcete naozaj bojovať proti nastupujúcemu pravicovému radikalizmu – nech sa páči – máme množstvo príkladov medzi Interbrigadistami.

Nezaslúžili by si naši prví antifašisti dôstojnejší pamätník, väčšiu úctu spoločnosti, alebo minimálne pozornosť historiografie?

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *