Pracujúca chudoba – kapitalistický štandard

Nezamestnanosť je určite obrovským problémom dnešného sveta. Nieje to však vonkoncom jediný problém. Minimálne rovnocenným neduhom kapitalistickej spoločnosti je problém pracujúcej chudoby. Ak hovoríme o pracujúcej chudobe, tak máme na mysli tých nešťastníkov, ktorí síce pracujú, ale aj napriek tomu sú chudobní, respektíve majú akurát tak na prežitie. Prežitím mám na mysli „luxus“, kedy si obeť kapitalistického vykorisťovania môže dovoliť zaplatiť účty za energie, nájomné, zaplatiť splátku za hypotéku, kúpiť si hygienické potreby, nevyhnutné lieky a podobne.  Kultúra, relax, hobby a dovolenka sú vysoko „nadštandardné“ záležitosti, na ktoré zostáva len veľmi málo, ak vôbec niečo. Poburujúce je to, že v civilizovanej spoločnosti má na oddych a záujmy nárok každý. Pravda, mal by mať.

Nepekne vysoké čísla nezamestnaných sa dajú krásne znížiť, ak dáte ľuďom robiť hocičo, aj za žalostne nízku mzdu. Nejde len o to, aby ľudia mali prácu, ale aj o to, aby za svoju prácu dostali primeranú mzdu. Systém, ktorý dá pracujúcemu človeku len toľko, aby prežil do ďalšieho mesiaca, je chorým systémom. Samozrejme, ak sa človek vedome pre lenivosť vyhýba práci, nemôže sa sťažovať na to, že ho spoločnosť pracujúcich ľudí nemá ochotu živiť. Problém však nastáva, ak pracujúci a snaživý človek nieje náležite odmenený a tvrdo robí za pár drobkov, ktoré mu len tak tak stačia. Neoliberálni obrancovia kapitalizmu by iste nesúhlasili a tvrdili by, že sa má snažiť viac, alebo si hľadať lepšiu prácu. Typický „argument“ tu možno ľahko vyvrátiť. Súčasný systém, založený na voľnom trhu, preferuje určité vybrané povolania s veľmi špecifickými potrebami a nutnými schopnosťami. Nie každý môže byť špičkový manažér, nie každý môže byť finančný špekulant, nie každý ma vlohy na to, aby sa stal úspešným podnikateľom atď… Niekto musí vynášať odpadky, čistiť ulice, montovať brzdy do áut, upratovať v kanceláriách, nosiť poštu, učiť naše deti, predávať chlieb a jogurty.

Človek ktorý denne drie, by mal dostávať toľko, aby si mohol zabezpečiť slušný život. Slušným životom nemyslím prežitie do nasledujúceho mesiaca. Odmenou za jeho prácu nemá byť prežívanie, ale život. Jeho práca by mala byť cenená, avšak v kapitalizme je to zjavne len odvážna ilúzia. To čo sa vníma ako niečo nadštandardné (dovolenka, hobby, voľný čas…) by malo byť štandardom pracujúcej triedy. Pracujúca chudoba si to však dovoliť nemôže. Prípadne si to dovoliť môže, ale len výnimočne, pretože je to pre ňu veľká ekonomická záťaž. Nečudo, že sa zo štandardu stáva nadštandard.

V súčasnosti sa prehlbuje rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Stredná trieda pracujúcich zaniká. Chudobní chudobnejú a pár šťastlivcov bohatne. Stredná trieda sa však vo veľkej miere prepadáva ku dnu. Niekto sa ešte drží, pretože verne slúži bohatým, ale bežných pracujúcich to ťahá ako kotva. Spoločnosť sa postupne polarizuje – bohatí versus chudobní. Ak sa nič nezmení, tento trend bude zjavne pokračovať ďalej a pracujúcich chudobných bude pribúdať. Cena práce bude hlboko na dne a pracujúci bude mať skutočne len na chleba. Neoliberalizmus ťahá dnešok do 19. storočia.

Osobne si myslím, že by bolo naivné veriť v etiku a morálnu silu kapitalistov, ktorí si kupujú našu prácu za pár drobných. V kapitalizme je prirodzená snaha o čo najväčší zisk. Veľký zisk sa dá logicky dosiahnuť tým, že dáme pracujúcim málo. Tlačenie miezd smerom dole je teda zakorenené hlboko v podstate kapitalistického systému. Apelovať na nejakú etiku, je ako ísť s bibliou v ruke proti tuctu hrdlorezov so zbraňami. Tu pomôže zjavne len prekonanie kapitalistického ekonomického systému, respektíve rázne a nekompromisné nastolenie silného sociálneho štátu, ak by sme sa chceli baviť o slabšej alternatíve. Silný sociálny štát bol ideou povojnovej Európy a jeho budovaním sa zaistila aj pevná pozícia pre strednú triedu. V 80. rokoch sa však do popredia začali tlačiť neoliberálne ideály, súčasťou ktorých bola aj devastácia sociálneho štátu. Táto idea sa postupne napĺňa. Stredná trieda stratila svoje istoty. Zaniká a na jej mieste sa objavuje obrovská skupina takmer chudobných, chudobných a ľudí ledva žijúcich. Ľudia sa prepadajú do hĺbky pracujúcej chudoby. Na druhej strane sa zopár vyvolených, dostáva na vrchol k obrovským miliónom a miliardám.

Späť sa ísť nedá. Hľadieť treba vždy vpred a z histórie si vziať len pozitívne dedičstvo a skúsenosť. Prekonanie kapitalizmu je nevyhnutné. Žiadny systém tu nieje naveky. Všetko je vo vývoji a všetko sa mení. Preto treba hľadať možné riešenia a cesty po ktorých by sme sa mohli uberať.

T.D.

Posted in Články.

One Comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *