V súčasnosti sa pomerne často skloňuje slovo propaganda. Väčšinou ho používajú naši „odborníci“ a „lovci“ zahraničnej či protisystémovej propagandy. Nedalo mi to a ako nepriamu odpoveď ponúkam tieto tri tvrdenia, ktoré v rôznych obmenách a variantoch môže použiť systémová propaganda, ktorá sa snaží udržať status quo. Margaret Thatcherová ešte za svojich čias razila heslo TINA. Je to skratka od anglického There Is No Alternative, čo môžeme preložiť ako „nie je žiadna alternatíva“. Myslelo sa tým hlavne na to, že vraj neexistuje žiadna alternatíva ku kapitalizmu, respektíve k ekonomickému liberalizmu. Kapitalizmus sa bral ako jediné možné východisko. Myslím, že dodnes sa na mnohé veci pozerá práve týmto „TINA“ spôsobom, aj keď už možno nie na tak explicitnej úrovni. S čím teda môžeme byť konfrontovaní?
1) Voči súčasnému stavu neexistuje funkčná alternatíva.
Tvrdenie, že žiadna alternatíva voči súčasnému systému a stavu nejestvuje, je jednoducho nezmysel. Ľahšie je presviedčať ľudí, že síce nejaká tá alternatíva existuje, ale je jednoducho nefunkčná. Napáda sa tu teda nie samotná existencia inej možnosti, ale jej životaschopnosť. Jednoducho nám budú tvrdiť, že ak by sme aj zaviedli nový systém, tak sa to celé onedlho zrúti a zostanú nám len oči pre plač. Popri tom sa toto tvrdenie môže okoreniť nejakou negatívnou historickou skúsenosťou. Novú alternatívu sa budú snažiť ochrancovia systému na základe nejakej podobnosti úplne stotožniť s niečím, čo tu už raz bolo a skrachovalo to. Jedným slovom, alternatíva sa démonizuje. Ak je to niečo relatívne nové, vždy sa dá odvolať na to, že to ešte nebolo nikdy vyskúšané. V konečnom dôsledku sa na potopení alternatívy môžu vo veľkej miere podieľať aj „nezávislí odborníci“, ktorí sa zázračne v diskusií zhodnú na tom, že alternatíva je proste nefunkčná a je úplne zbytočné strácať čas nad premýšľaním o nej.
Na margo tohto tvrdenia sa dá dodať len toľko, že vždy je nejaká alternatíva voči aktuálnemu stavu. Dokonca existuje aj funkčná alternatíva, len ju treba hľadať. Ak sa budeme baviť konkrétne o kapitalizme, tak si môžeme uviesť ako príklad koncepciu tzv. ekonomickej demokracie. Ekonomická demokracia je vlastne snaha zaviesť demokraciu do podnikov a firiem. Je v nej obsiahnutá myšlienka, že podnik by mali vlastniť tí, ktorí v ňom pracujú a podieľať sa demokraticky na jeho riadení a fungovaní.
2) Voči súčasnému stavu nenájdete lepšiu alternatívu.
Toto je pomerne nebezpečné tvrdenie. Inak povedané, dosiahli sme optimálny stav, priblížili sme sa čo možno najviac k ideálu, respektíve nič lepšie ako máme teraz nemôžeme mať. Síce nie je popretá existencia, prípadne funkčnosť alternatívy, ale hocičo iné by bolo horšie a teda nemá význam o tom vôbec diskutovať. Táto myšlienka koketuje s koncom dejín, kedy ľudstvo dosiahlo už také ideálne usporiadanie spoločnosti, že sa nie je kam posunúť. Načo sa máme vyvíjať? Veď už tu máme niečo, čo je takmer ideálne. Aby to neznelo príliš dobre, vždy sa dodáva, že síce nie je všetko ružové, ale aj napriek tomu je to to najlepšie čo máme. Tvrdí sa, že akákoľvek zásadná zmena určitého status quo by mala negatívne následky a bola by pre spoločnosť regresívna. Jednoducho povedané, akákoľvek možnosť povedie len k horšiemu.
Ako vyvrátiť toto tvrdenie? Človek a spoločnosť sa neustále vyvíjajú. Myslím, že snáď v každom spoločenskom zriadení sa objavovali myšlienky o tom, že práve tento spôsob fungovania je optimálny, daný Bohom a podobne. Vládnúca moc sa vždy bude snažiť ten ktorý systém udržať a preto musí nevyhnutne potvrdzovať legitimitu systému poukazovaním na jeho ideálnosť. Ak sa však spoločnosť vyvíja, je veľmi odvážne, ba až nezmyselné tvrdiť, že práve teraz nastal ten koniec, to obdobie, kedy človek už nemôže dospieť k ničomu lepšiemu.
3) Aj keby chceme niečo zmeniť, nejde to.
Do tretice je tu tvrdenie o nemožnosti zmeny. Toto tvrdenie môže operovať s tým, že aktuálny stav je tak zahniezdený v spoločnosti, že nie je v ľudských silách ho zmeniť. Ak si túto myšlienku veľmi pripustíme k telu, môžeme skĺznuť k pesimizmu a rezignácií na akékoľvek snahy. Ak sa však obrátime do minulosti, vidíme, že závažné zmeny prichádzali väčšinou pomaly, ale nakoniec vždy nastal ten moment, kedy sa to všetko prevalilo a zmena jednoducho nastala. Len taký stredovek trval približne 1000 rokov. Ospravedlňujem sa všetkým metafyzicky uvažujúcim ľuďom, ale zmena je objektívne nevyhnutná a to v každom ohľade. Zmena teda nie je nemožná, ale práve naopak možná, ba až zákonite nevyhnutná.
Chcel by som tento článok uzavrieť niečim pozitívnym. Ľudia potrebujú nádej a tak ju bežne vyhľadávajú. Nachádzajú ju v rôznych podobách a formách. Niekto vo viere v Boha, niekto vo viere v spravodlivosť a niekto vo „viere“ v dialektický materializmus. 🙂 Každopádne, tak ako sme v úvode ponúkli jedno heslo, tak aj v závere jedno uvedieme. Je to: „Another world is possible.“ (Iný svet je možný.)
Tomáš Dvorský