Mať vlastné bývanie a dieťa je pre mladých už takmer luxus

home-sweet-homeVžime sa na pár minút do kože mladého perspektívneho človeka plného energie, snov a nádejí. Už od momentu, kedy dokáže vnímať zložitosť svojho okolia a okolitého sveta, odvtedy, ako dokáže aspoň trochu chápať súvislosti a zložité vzťahy, ktorými je pretkaný celý náš svet a spoločnosť, sa do jeho hlávky začne vtierať a vtĺkať, aký je slobodný, aké možnosti má, aký je svet plný farieb a takmer bez zábran. Médiá, škola, jeho obľúbené vzory a podobne, mu viac či menej otvorene nahovárajú, že keď sa bude snažiť môže robiť čokoľvek, byť kýmkoľvek a mať čokoľvek. Veď žijeme v slobodnom svete, postkomunistickom raji možností a voľnosti. Vytriezvenie príde, keď zistí, že už taká elementárna záležitosť, ako je vlastné bývanie a tak prirodzená vec, ako dieťa, sú v dnešnom kapitalistickom svete luxusom, na ktorý treba tvrdo makať a v drvivej väčšine prípadov dokonca zo seba urobiť dobrovoľne otroka banky.

Európa starne. To nie je prorocké hrozenie prstom, to je fakt. Mať vlastné dieťa je veľkým ekonomickým bremenom. Nečudo potom, že mnoho mladých ľudí, ktorí majú vek na to, aby si založili vlastnú rodinu, zvažuje či si na seba také bremeno môžu, alebo chcú naložiť. Dnes nie je práca samozrejmosťou ako pred rokom 1989. Práce je málo, je zle platená a hlavne je nestabilná. V dnešnej dobe sa kladie dôraz na flexibilizáciu práce. To znamená, že bežné pracovné pozície na plný úväzok nahrádza práca na dohodu. Kde predtým pracovalo 10 ľudí na plný úväzok, dnes pracujú traja pracovníci na plný a siedmi na polovičný. Zamestnávatelia sa snažia redukovať plnohodnotné zmluvy, pretože je to pre nich záťaž. Musia platiť odvody, musia garantovať určité práva. Omnoho efektívnejšie je pre nich zamestnať malú skupinu ľudí s plnohodnotnou pracovnou zmluvou, ktorá bude tvoriť jadro podniku a potom viacero „dohodárov“. Vidíme to jasne a zreteľne. V ponuke sú jednorázové brigády, výpomoc v hypermarkete na vianočné sviatky, rozvoz jedál, pomocná sila v kuchyni a podobne. Ak sa chce zamestnanec dostať k plnohodnotnej zmluve, nie je výnimkou, že sa k nej „šplhá“ práve skrz dohodu. Už len samotná práca na plný úväzok sa stáva vzácnou a chránenou.

V takejto nestabilnej situácií, kedy nielen práca, ale aj samotný podnik, či jeho prevádzka sú nestabilnými, si nikto nemôže byť prácou do dlhodobej budúcnosti istý. To platí dvojnásobne pre mladého neskúseného absolventa strednej, či vysokej školy bez náležitej praxe a kontaktov. Dieťa je však niečím, čo nemôžeme vrátiť, predať, či vymeniť. Dieťa nie je tovar. Materstvo nie je flexibilný podnik, ktorý môže dotyčná len tak zabaliť a zavesiť na klinec, keď nie sú prostriedky. Dieťa vyžaduje vklad nielen obrovskej energie ale aj obrovskej sumy peňazí. To je však vo svete bez ekonomických istôt hazard. Nečudo, že mnoho mladých ľudí potom zakladanie rodín odkladá až na obdobie, keď budú mať ako tak pevnú pôdu pod nohami, vlastný byt a relatívne isté miesto v práci. Ak naši rodičia a starí rodičia mali svoje deti okolo dvadsiatky, tak dnes je šťastím, ak dieťa stihneme do tridsiatky. Treba tiež povedať, že už jedno dieťa je ekonomická záťaž nehovoriac o niekoľkonásobných matkách.

Okrem iného treba spomenúť aj to, že dnes je napríklad na území nášho štátu obrovské množstvo vysokoškolákov. Pre vysoké školy je množstvo študentov určujúcim činiteľom, pretože dostávajú dotácie. Z pohľadu mladého človeka je zas štúdium výhodné, lebo to teoreticky zvyšuje jeho šance na lepšie zamestnanie. Síce to nie je pravidlo, ale bez vysokej školy môžeme v dnešnej spoločnosti často krát zahodiť všetky naše ambície (ak nejaké máme) do smetného koša. Vytvárame obrovskú masu študentov, ktorí sú prakticky odpísaní pri zakladaní rodín. Bežný študent je rád, ak si dokáže uhradiť náklady spojené so štúdiom a o dieťati sa mu môže maximálne snívať. Tým sa opäť dostávame do situácie, kedy sa zakladanie rodiny odsúva až na dobu po skončení štúdia, teda minimálne približne po 24. roku života. Samozrejme, opäť je to čerstvý absolvent, ktorý sa musí nejako začleniť do „pracujúcej masy“. Treba však dôrazne povedať, že vzdelanie nikdy nie je na škodu. Tento odstavec teda nebol kritikou, len konštatovaním.

Vlastné bývanie je tiež v kapitalistickej spoločnosti takmer luxusom. Verte mi, mladí nebývajú so svojimi rodičmi len preto, že ich bezhranične milujú a nevedia sa ich vzdať, ale často preto, že nemajú na výber. Ceny bytov sú pre mladých astronomické. Predstavme si typickú situáciu, pred ktorou sa mladý človek ocitne. Skončí posledný ročník školy a túži sa osamostatniť a založiť si vlastnú rodinu. To je celkom prirodzené. Základom je vlastné bývanie. Bez strechy nad hlavou to jednoducho nejde. Pokojne môžeme vynechať marginálnu skupinu absolventov, ktorí majú tak bohatých rodičov, že pre nich nie je problém ísť do banky, vybrať peniaze a synáčikovi, alebo dcéruške kúpiť štvorizbový byt v priemernej slušnej štvrti. Drvivá väčšina rodičov toľko peňazí len tak nezoženie, lebo ich buď to nemá, alebo sa sama topí v dlhoch. Bežný absolvent sa teda ocitne v takej situácií, že má drobnú hotovosť, maturitné vysvedčenie, či diplom a vrece plné snov. Jeho možnosť ako sa dostať k vlastnému bytu, ktorého bežná cena sa pohybuje (ak nejde o garsónku) v rádoch niekoľko desaťtisíc eur, je jedine skrz pôžičku. Povedzme si úprimne, garsónka nie je najideálnejším obydlím pre rodinu. Má teda dve možnosti. Buď zostane u rodičov (ak mu to dovolia), alebo si zoberie pôžičku, čím sa na dlhé roky upíše, ako otrok nejakej nenažratej banke. A to prosím pekne hovoríme o starých bytoch ešte z čias socializmu. O vlastnom dome s pozemkom môže mladý človek maximálne tak snívať. Systémom manifestovaná sloboda mladého človeka teda končí podpisom v zmluve o poskytnutí pôžičky. Nad mladým človekom od tej chvíle visí damoklov meč, že stratí prácu a nebude mať na splácanie.

Nakoniec môžeme spomenúť aj morálne problémy. V súčasnosti sa do popredia dostávajú hodnoty individualizmu, egoizmu a sebectva. Kapitalizmus je predsa sám založený na týchto hodnotách. Úspech sa v kapitalistickej spoločnosti meria ziskom, respektíve tým, koľko mám peňazí na účte v banke. Základným imperatívom je „zarob čo najviac a uži si svoje prachy“. Od tejto (ne)morálnej bázy sa potom odvíja naše konanie. Rodina však vyžaduje práve opak. Rodina vyžaduje hlavne dávanie a často krát aj sebaobetovanie. To však dnes nie je „moderné“. Človek si predsa chce svoje peniaze užiť, nakupovať, míňať, zabávať sa a nie robiť si tabuľky a počítať, či bude mať tento mesiac dosť na zaplatenie stravy pre svoje dieťatko. Nie je potom výhodnejšie kúpiť si psa?

Nečakajme teda, že populácia prestane starnúť kým bude bývanie a dieťa luxusom. Nečakajme, že mladí si začnú húfom zakladať rodiny, kým im spoločnosť neposkytne náležitú štartovaciu základňu. Nečakajme mračná kočíkov, kým založenie rodiny bude pre mladého ekonomickým tancom na ostrí noža, kde na každom kroku čaká bieda a exekútor. Nečakajme, že sa mladí tak skoro osamostatnia, pokým bude byt takmer až nedosiahnuteľnou métou. Mladý človek by mal mať nielen právo na vlastné slušné bývanie a založenie vlastnej rodiny, ale aj možnosť, aby toto právo bolo skutočne realizovateľné kým je mladý. Ak sa niekde hovorí o rodine,tak sa predsa takmer vždy začne vetou: „Rodina je základnou bunkou spoločnosti.“

T.D.

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *