Kapitalistický mýtus

650-owsMýty a legendy sú prítomné v ľudskej kultúre už od nepamäti. Od dôb prvých civilizácií, ktoré dokázali zaznamenávať svoje myšlienky prostredníctvom písma, sa svetom začali šíriť vymyslené príbehy o fantastických zvieratách, prekrásnych devách, bohoch a hrdinských činoch. Ich funkciou bolo vysvetľovanie vzniku a fungovania sveta. V období stredoveku zas bohatú mytológiu vystriedali legendy o živote a skutkoch svätcov. Dozvedáme sa okrem iného aj o utrpení mučeníkov, ktorí sa za svoj krutý osud mali dostať do neba. Mýty a legendy nie sú výlučne prítomné len v minulosti. Okrem období otrokárskej a feudálnej spoločnosti máme s mýtmi dočinenia aj dnes v kapitalistickej prítomnosti. Je tu jeden obzvlášť nebezpečný o ktorom budeme hovoriť. Tak ako v minulosti ľudia verili v pravdivosť ich mytologických príbehov, tak aj dnes mnohí veria v tento mýtus.

Náš mýtus sa v západných anglicky hovoriacich krajinách označuje pojmom „self-made man“ a ak by sme sa ho pokúsili preložiť do našej reči, tak by nám vyšlo niečo ako „človek, ktorý sa sám vypracoval“. Žijeme v dobe voľného trhu a kapitalizmu, kde ak máme nádej, že sa dokážeme bez pomoci sami predrať spoločenským rebríčkom na vyššie priečky, tak sme schopní tento systém akceptovať a riadiť sa jeho pravidlami. Náš kapitalistický mýtus nám nahovára, že aj napriek nedostatku materiálnych prostriedkov a kapitálu nám naša slobodná spoločnosť ponúka možnosti ako sa vypracovať. Ponúka nám napríklad koncept tzv. sociálneho kapitálu v prípade nedostatku finančného. Sociálny kapitál majú byť naše známosti, ktoré môžu čiastočne suplovať financie. Ak sme teda dostatočne tvoriví, snaživí, aktívni, pozitívne naladení a vydávame maximum svojej práce, tak sa dokážeme dostať akosi vyššie, jedným slovom zbohatnúť. Náš systém nám ponúka mnoho príkladov „úspešných“ ľudí, ktorí sa dostali z blata do nebies. V televízií sú nám predhadzované rôzne tzv. celebrity, športovci, speváci, umelci, výhercovia lotérie atď. To čo ich však spája je, že sú to jednotlivci, nie skupiny a celá populácia. Je tu tiež „kasta“ finančných špekulantov, ktorí sú vnímaní ako hrdinovia pretože dokázali vraj využiť trhové sily a kapitalizmus, aby im na kontá pritieklo veľa peňazí. Tí najlepšie vedia dávať rady ako byť priebojný, špekulovať, využívať systém pre osobný prospech a ako sa nevzdávať a odovzdávať maximum. Ak to totiž neurobíme, tak nemôžeme očakávať sladké ovocie. K šíreniu nášho mýtu sú využívané všetky dostupné médiá vrátane kníh. Stačí že vojdete do hociktorého kníhkupectva a záhy sa na vás vyvalia haldy tzv. motivačnej literatúry, kde dostávate obdobné rady. Tento fenomén je gigantický a celá kapitalistická spoločnosť je ním nasiaknutá. Aké má však dôsledky ?

Najprv je dôležité ujasniť, že bohatstvo, kapitál sa množí prostredníctvom kapitálu a nie prostredníctvom snov, slov a túžob. V spoločnosti, ktorá sa riadi zásadami kapitalizmu, má skutočnú nádej na vybudovanie materiálneho bohatstva hlavne človek, ktorý už niečo má, alebo ho podporuje niekto, kto niečo má. Povedzme si na rovinu, akú má asi šancu bežný človek vyzbrojený neoliberálnym ideologickým fanatizmom a károu plnou motivačnej literatúry, bez kapitálu alebo iných statkov ? Minimálnu, no aj napriek tejto minimálnej šanci je náš mýtus stále živý. Veď keď to dokázal jeden, prečo by som to neodkázal aj ja ? Ľudia ovplyvnení týmto mýtom prijímajú kapitalistické a neoliberálne východiská a dogmy o voľnom trhu s nadšením, pretože je to cesta k materiálnemu zbohatnutiu. Chovajú sa tak, akoby chceli byť kapitalistami a prijímajú do svojho hodnotového rebríčka individualizmus, egoizmus a honbu za vlastným prospechom, čo sú typické kapitalistické zásady. Nižšie triedy sa takto ešte viac drobia a namiesto triednej solidarity cítime postupné prevládanie konkurencie ako na trhu. Ľudia sa ženú za individuálnym materiálnym úspechom a veria ilúzií, že táto cesta je tou najlepšou. To ich dokáže doháňať aj do samovražedných pracovných výkonov, z ktorých pochopiteľne ťažia hlavne kapitalisti. Mnohí sa v krízovom momente dokážu zachovať veľmi nečestne, nespravodlivo a nemorálne. Kto z tohto mýtu najviac ťaží ?

0BwZydBY6CCVHamNLUEkwbkVleTgNajprospešnejšie je udržiavať tento mýtus pre skutočných kapitalistov. Pre chod systému je ideálne vytvárať ilúzie o tom, že každý sa môže predrať medzi kastu vyvolených do ekonomickej elity. Ako tvrdí český sociológ Jan Keller, tak najvyššie položená skupina, ktorú nazýva diskrétnou elitou však medzi seba nepustí hocikoho. Elita si vždy vyreguluje koho medzi seba pustí. Občas sa nájdu vyvolení, to sú však len indivíduá. Tieto výnimky sú dokonalými demonštráciami posilňujúcimi náš mýtus. Na jednej strane sa ľudia infikujú neoliberálnou a kapitalistickou ideológiou na ktorú sú obzvlášť náchylní mladí ľudia. Tí sa potom snažia konať tak ako im kážu jej zásady. Na druhej strane sa však elita nemusí ničoho obávať, pretože medzi seba pustí aj tak len pár vyvolených. Je to dokonalá fatamorgána, dokonalá ilúzia. Táto má však aj veľmi sofistikovaný obranný mechanizmus. V momente keď náš mýtus niekto napadne, tak je obvinený z toho, že takýmto prístupom sa nikdy nikam nevypracuje. Je to začarovaný kruh. Dá sa nejako zlomiť ?

V prvom rade sa nesnažím kryť lenivosť a príživníctvo, ale demaskovať jeden kapitalistický mýtus. V druhom rade je nutné sa zbaviť ružových okuliarov a priznať sa ku svojej triede, k svojmu pôvodu a reálnym možnostiam. Do tretice je nespochybniteľné, že ľudská práca, tvorivosť a aktivita sú nezastupiteľnou formou vyjadrenia človeka a jeho osobnosti. Sú nevyhnutnou súčasťou ľudského života. Treba si však uvedomiť, že sila slabých tkvie v ich jednote a solidarite, nie v individualizme a súťažení. Sila ekonomicky slabých tkvie v ich spojení a spoločnom vyjadrení kolektívnych požiadaviek na lepší život a nie v súkromných snahách vyšplhať sa čo najvyššie na úkor iných slabých. Ako sa hovorí, kde sa dvaja bijú tretí vyhráva. V našom prípade je treťou stranou kapitalistický systém. Preto je vhodné prácu a naše úsilie zamerať nielen na vlastný prospech, ale aj na prospech iných. To je správna cesta sebarealizácie. V sociálne spravodlivej spoločnosti sa totiž životná úroveň posúva na vyššiu úroveň každému a nie len jednotlivcom.

Tomáš Dvorský

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *