Tohto roku si pripomíname sté výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Zároveň si pripomíname aj zvrhnutie cárizmu v Rusku a pád posledného ruského cára Mikuláša II. Po tejto udalosti nastali v Rusku obrovské zmeny. Z agrárnej, zaostalej krajiny sa stala mocnosť, ktorá odolala počas druhej svetovej vojny nacistickým vojskám. Táto krajina sa vzmohla a poslala ako prvá človeka do kozmu. Z Ruska sa za pár desaťročí stala svetová veľmoc. Robili sa aj chyby a udialo sa mnoho omylov. Celá história je plná rôznych tragických a poľutovaniahodných udalostí. Treba na to hľadieť so zdravým odstupom a snažiť sa vytvoriť si čo možno najobjektívnejší obrázok o udalostiach.
25. októbra (podľa juliánskeho kalendára) si pripomíname veľkú historickú udalosť. Nie je ňou nič menšie ako Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku, ktorá sa odohrala v roku 1917 a znamenala pre celý svet šok. Vlastne by sme mohli povedať, že to bol už druhý šok vzhľadom k tomu, že jedna revolúcia, februárová, už prebehla a postarala sa o pád cárskeho samoderžavia. Žiadna zo zložiek, ktoré držali cársky režim pokope nevydržala februárový nápor ľudu a buržoázie. Podľahla armáda, tajná polícia a aj cirkev. Opraty moci prevzala buržoázna demokracia, ktorej najväčšou hviezdou bol známy Alexander Kerenskij. Dočasná vláda však bola neschopná. Rusko v tom čase bojovalo na frontoch prvej svetovej vojny. Kto však chcel vtedy bojovať? Kto má rád vojnu? Jedine vojnoví štváči, ktorí sami na bojisko nikdy neprídu. Bežný človek chce mier. Ten však dočasná buržoázna vláda nedokázala poskytnúť. Okrem toho Rusko a jeho obyvatelia trpeli aj inými problémami. Všade vládol nepokoj. Kapitalisti, buržuovia už mali čo chceli a tak nemali záujem na tom, aby revolúcia pokračovala. Získali moc a väčšie práva a to im stačilo. Bežný človek, robotník, roľník, či vojak však nebol spokojný. Všetko vyvrcholilo práve 25. októbra, kedy boľševici na čele s V.I. Leninom zvrhli dočasnú vládu a prevzali moc. Nastolili vládu ľudových komisárov a začali pracovať na prebudovaní zaostalého Ruska na vyspelý socialistický štát. Tieto dni, dni kedy povstal bežný človek, proletár, opisuje vo svojom diele s názvom „Desať dní ktoré otriasli svetom“ aj americký žurnalista John Reed. Jeho práca vyšla prvý krát dva roky po revolúcií a samotný V.I. Lenin sa o nej vyjadril, že ju „prečítal s najväčším záujmom a neochabujúcou pozornosťou; bezvýhradne ju vrele odporúčam robotníkom všetkých krajín“.
John Reed nebol len tak nejakým novinárom, bol odvážnym komunistom. Nesedel v bezpečí svojho domova, ale počas revolúcie sledoval udalosti a opisoval priebeh týchto historických momentov. Pochádzal z Portlandu a študoval na Harvarde. Už počas štúdia sa u neho prejavili sympatie k socializmu a to aj napriek tomu, že pochádzal z buržoáznej rodiny. John nebol rozhodne typom človeka, ktorý vysedáva doma na gauči. Precestoval kus sveta. Okrem samotného Ruska navštívil napríklad aj Mexiko, alebo fronty prvej svetovej vojny na Balkáne. Jeho odvaha bola značná. Osudnou sa mu skoro stala počas jeho pobytu v Rusku za revolúcie. Vo svojej reportáži opisuje príhodu, kedy ho spolu so skupinou červenoarmejcov zastavila hliadka a vyzvala ich, aby im predložili svoje doklady. Všetci samozrejme dokumenty mali. Problém však bol v tom, že John mal ako reportér a cudzinec iný druh legitimácie ako ostatní. Vojaci z hliadky, ktorá ich zastavila však boli negramotní a legitimácie kontrolovali len tak, že ich vzájomne porovnali a keď zistili, že John má inú než ostatní, tak predpokladali, že je špión s falošnými dokladmi. Johna oddelili od skupiny a odviedli na prázdne priestranstvo, kde ho chceli ako zradcu a zveda zastreliť. Nakoniec sa však nechali prehovoriť a zašli s ním k domu, ktorý bol nablízku. John mal šťastie, žena ktorá otvorila vedela čítať a legitimáciu prečítala. Vojaci ho neskôr pustili.
Táto príhoda nie je len napínavou historkou. Je to smutný doklad toho, že negramotnosť nebola v Rusku raritou. Na jednej strane obrovské bohatstvo, majetky a prepych cára, šľachticov a neskôr buržujov bol v obrovskom kontraste s chudobou a celkovou biedou bežných ľudí, robotníkov, vojakov a drobných roľníkov. Práve to bolo motorom revolúcie. Nemôžeme sa čudovať, že prebehla.
John sa počas svojho pobytu stretol aj s významnými revolucionármi. Napríklad urobil interview s Levom Trockým, známym boľševikom, marxistickým teoretikom a istú dobu aj ľudovým komisárom pre zahraničie. Treba povedať, že postava Leva Trockého bola dlhú dobu prehliadaná a tabuizovaná. Bol označovaný za zradcu, aj napriek tomu, že ním nebol. Jeho osud po revolúcií bol nezávideniahodný. Bol vyhostený a nakoniec v Mexiku zavraždený. Zdá sa, že po Leninovej smrti bol príliš veľkým konkurentom ďalšieho vážneho kandidáta do vedúcej funkcie, J.V. Stalina. To sa mu stalo nakoniec aj osudným. Ak chceme prekonať temné kapitoly histórie, musíme o nich vedieť otvorene hovoriť. Každopádne, ak čítame samu knihu Johna Reeda, tak zisťujeme, že postava Trockého bola počas revolúcie veľmi významnou a treba mu teda priznať čestné miesto popri ostatných „mužoch a ženách októbra“.
John Reed zomrel ako 32 ročný mladý muž v roku 1920. Nebol mu dopriaty dlhý život. Podľahol chorobe. Treba však povedať, že aj ten krátky čas naplnil dobrodružstvom a sebarealizáciou. Ako jediný Američan spočíva pod múrmi Kremľa.
Tomáš Dvorský