Dve protikladné stránky „nežnej“ revolúcie

Všetko plynie – „panta rhei“– a tomuto zákonu sa nemôže vyhnúť ani „nežná revolúcia“. Prednedávnom bola ešte predmetom osláv a dnes sa stáva predmetom spomienok a propagandistického zdôrazňovania jej prínosu pre náš život. Väčšina parlamentných politikov zdôrazňuje predovšetkým hodnoty slobody a demokracie ako najvýznamnejšie plody „nežnej“ revolúcie. Ani jeden pri tom nezabudne zdôrazniť, že hodnoty slobody a demokracie nie sú nám dané raz a navždy, ale že je potrebné za ne bojovať a prinášať obete. Tým chcú asi nepriamo naznačiť, že sloboda a demokracia, v ktorých žijeme, sú nerozlučne spojené aj s takými obeťami, akými sú napríklad nezamestnanosť, sociálne rozdelenie spoločnosti na 25 milionárov, ktorí spolu vlastnia 11,7 miliardy eur a 670 000 tisíc ľudí žijúcich v chudobe, a iné obete, ktoré sú tiež dôsledkom akceptácie hodnôt demokracie a slobody. Snaha jednostranne a propagandisticky vyzdvihovať určité hodnoty „nežnej“ revolúcie ju v spomienkach neuchováva, ale deformuje a mladej generácii ju neosvetľuje, ale skôr zatemňuje.

foto: Ivan Dubovský

„Nežná“ revolúcia 1989 nebola prejavom náhody, ale ani dôsledkom „sprisahania“ či už vonkajších alebo vnútorných síl – bola nevyhnutným dôsledkom neriešených rozporov obsiahnutých vo vtedajšej socialistickej spoločnosti. Jeden z hlavných rozporov spočíval v tom, že napriek tomu, že socialistická spoločnosť bola svojou podstatou spoločnosťou pracujúceho človeka, on sám bol z účasti na jej riadení fakticky vylúčený a rozhodujúcu moc mala v rukách komunistická strana. Strategické ciele od celospoločenských až po ciele v jednotlivých dielňach, ako aj spôsoby ich realizácie neboli kriticky diskutované na fórach pracujúcich, ale na straníckych fórach. Pracujúci človek bol komunistickou stranou vedený, usmerňovaný, presviedčaný, ale aj šikanovaný a niekedy aj mocensky nútený k cieľom, ktoré neboli jeho vlastnými cieľmi. Napriek tomu, že z hľadiska materiálneho, z hľadiska vzdelania, zdravia a kultúry sa socialistická spoločnosť rozvíjala v záujme pracujúceho človeka, vnútorný rozpor obsiahnutý v spoločnosti sa tým nezmenšoval, ba skôr naopak, vyostroval sa. Vyostroval sa práve v tej miere, v akej sa zlepšovali životné pomery ľudí, v tej miere, v akej spoločnosť vychovávala čoraz viac schopných a odborne vzdelaných ľudí, ktorí sa napriek tomu nemohli výrazne podieľať na jej riadení.

Nezdarený obrodný procese z roku 1968, ktorý bol ukončený zásahom vojsk Varšavskej zmluvy a z neho plynúce sklamanie širokých más obyvateľstva len prehĺbil spor vo vnútri spoločnosti medzi jej proklamovanou ľudovou podstatou a mocenským postavením komunistickej strany. Bez ohľadu nato, k čomu by priviedol obrodný proces, ak by nebol zastavený vstupom spojeneckých vojsk, tak po ich zásahu sa stalo všeobecne zrejmým, že v našej socialistickej spoločnosti nerozhodujú občania daného štátu, ale sily, ktoré stoja mimo nich. Materiálne podmienky života spoločnosti sa síce naďalej zlepšovali, životná úroveň rástla, ale pod povrchom spoločnosti sa akumuloval odpor k danému spôsobu riadenia. Za uvedených podmienok dokonca aj zjavné úspechy socializmu v rôznych oblastiach života spoločnosti boli vo verejnosti predmetom spochybňovania práve preto, že pracujúci sa k nim nemohli vzťahovať ako ku svojim vlastným úspechom, ale k úspechom ich mentora, komunistickej strany. To, že pracujúci človek sa v daných podmienkach staval cudzo alebo indiferentne k výdobytkom socializmu, k dielu svojich rúk a umu sa prejavilo najmä v tom, s akou ľahkovážnosťou a bez zjavného protestu akceptoval či už reštitučné alebo privatizačné zákony, ktoré ho oberali o jeho spoločný, národný majetok, vytvorený jeho vlastnou prácou.

Roztržka medzi ľudom a stranou prešla do otvoreného rozporu práve 17. novembra 1989. Mocensky potlačená manifestácia študentov v Prahe a najmä nepravdivá informácia o smrti študenta M. Šmída, z ktorého sa neskôr vykľul živý agent ŠTB, Žifčák, boli iskrou, ktorá vyvolala nielen medzinárodné rozhorčenie, ale zapálila tlejúcu nespokojnosť občanov s daným systémom riadenia spoločnosti a svoj jasný nesúhlas vyjadrili generálnym štrajkom. S ohľadom na nasledujúce udalosti možno povedať, že generálny štrajk bol prvým, ale súčasne aj posledným významným mocenským zásahom občanov do riadenia spoločnosti. Následne riadenie „nežnej“ revolúcie prevzali do svojich rúk novembroví „revolucionári“, ktorí sa narýchlo pospájali do politických strán a hnutí. Napriek tomu, že prezident Havel vo svojom známom prejave ubezpečoval občanov, že tu nebudú žiadni nezamestnaní, žiadne zdražovanie, sociálne otrasy, nepôjdeme do žiadneho paktu a pod., tak presne to sa za krátky čas stalo realitou. Niektorí autori v diskusii zdôrazňujú, že občania v novembri odmietli socializmus, ale nechceli kapitalizmus. Ak by to bolo skutočne tak, potom fakt, že celý proces odmietnutia jestvujúceho socializmu nakoniec skončil proti ich „vôli“ v kapitalizme, ukazuje len nato, ako rýchlo bol pracujúci človek zbavený svojej túžby riadiť svoju spoločnosť. Novembroví „revolucionári“, rovnako ako predtým komunisti, opäť vedeli, čo je pre pracujúceho človeka to najlepšie a to bez toho, aby sa ho na to spýtali.

Ak však máme byť objektívni, tak občania predsa len niečo získali. Keď dav na Václavskom námestí s nadšením prijímal zvesť M. Kubišovej o tom, že vláda jeho vecí sa navracia do jeho rúk, do rúk ľudu, mnohí netušili, že skôr, ako sa k ním táto vláda dostane, bude jej rozhodujúca časť, vláda nad ekonomickou sférou spoločnosti presunutá do súkromných rúk, do rúk vlastníkov výrobných prostriedkov. To, čo sa ľudu vrátilo do rúk, nebola vláda nad ich vecami, nebola to demokracia ako mnohí eufemisticky zdôrazňujú, ale bola to obmedzená, buržoázna podoba demokracie, teda súbor politických práv a slobôd, ktoré sa na skutočnú moc môžu premeniť len v jednote s ekonomickou mocou, ktorá im však bola odobraná.

Naša dnešná buržoázna spoločnosť podstatným spôsobom nevyriešila spor existujúci v socialistickej spoločnosti, ale ho len zamenila za rozpor buržoáznej spoločnosti. V socialistickej spoločnosti bol ľud vlastníkom výrobných prostriedkov, ale súčasne o nich nemohol v plnej miere reálne rozhodovať, o tom rozhodovala komunistická strana. Spor v dnešnej spoločnosti spočíva v tom, že síce spoločnosť je v politickej rovine demokratická, ale jej demokratická moc siaha len po prah ekonomickej sféry, kde vládne súkromný vlastník a kde žiadna demokracia neplatí. Dnešný človek žije slobodne iba v politickej sfére, ktorá je pre neho redukovaná len na slobodu názoru, zhromažďovania, volebného hlasu a pod., ale vo sfére svojho skutočného života, vo sfére uspokojovania svojich základných životných potrieb je neslobodný, je len nástrojom dosahovania zisku kapitalistov. Každá sloboda si vyžaduje určité náklady. Sloboda každého človeka tak siaha len do výšky jeho príjmu. Ak je nezamestnaný, žije z podpory alebo charity, poberá minimálnu mzdu, tak aj jeho reálna sloboda je minimálna. Jeho slobodný život je pre neho bremenom, v ktorom sa minimálna sloboda mení na skutočnú neslobodu.

„Nežná“ revolúcia pri pozornejšom skúmaní odhaľuje svoju vnútornú rozpoltenosť. Na jednej strane dala občanom politické práva, ale na strane druhej im zobrala skutočný materiálny základ pre ich realizáciu. Materiálne bohatstvo spoločnosti vložila do rúk súkromných osôb, ktoré sa tak dostávajú k vláde nad reálnym životom a smrťou samotných občanov. Kto by nevedel, že ten kto vládne nad investíciami, vládne nad životom a smrťou pracujúcich?

V týchto protikladoch zjednotených v „nežnej“ revolúcii je obsiahnutý aj dôvod jej protikladného hodnotenia. Jedni ju chápu ako revolúciu a iní ako kontrarevolúciu. November mal povahu revolúcie v tom, že dal občanom politické práva, buržoáznu demokraciu, ale súčasne to bola aj kontrarevolúcia lebo im prostredníctvom reštitučného zákona a zákona o privatizácii, odobral moc nad ich objektívnymi podmienkami života a vložil ich do rúk súkromných osôb.

Z hľadiska perspektívy vývoja našej „ponovembrovej“, teda buržoáznej spoločnosti niet pochýb o tom, že v tej miere, v akej sa bude prehlbovať rozpor medzi jej politickou a ekonomickou sférou života, v tej miere bude narastať potreba odstránenia daného rozporu. Odstrániť ho bude možné len tak, že sa demokracia podstatne rozšíri aj na ekonomickú sféru. V takto rozšírenej alebo všeobecnej podobe sa bude môcť premeniť na nástroj vlády občanov nad podmienkami ich vlastného spoločného života. Niektorí autori dnes správne hovoria, že revolúcia z roku 1989 ešte nie je dokončená a je potrebné buržoáznu demokraciu prehĺbiť do všeobecnej alebo presne povedané do ľudovej demokracie. Na strane druhej nie je celkom isté, či si uvedomujú, že prehĺbenie súčasnej buržoáznej demokracie do podoby ľudovej demokracie sa nemôže dosiahnuť jej mechanickým rozširovaním o stále nové a nové formálne práva, ale jej kvalitatívnou alebo revolučnou premenou.

Vladimír Manda

Prevzaté z: noveslovo.sk/c/Dve_protikladne_stranky_neznej_revolucie

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *