Bludy o skrytých komunistoch

Sú tam niekde v pozadí. Pohrobkovia reálneho socializmu kujú svoje plány. Nevieme o nich, pretože sa dokonale infiltrovali do davu štandardných politikov. Sú zamiešaní medzi publicistami, podnikateľmi a podobne. Sú všade a sledujú dianie. Zasahujú do priebehu vývoja Slovenska. Obliekajú sa tak isto, ako iní. Nosia aj modré, nielen červené kravaty. Hovoria ako my. Už nepoužívajú pojmy ako trieda, proletariát a socializmus. No aj napriek tomu v srdci zostali komunistami a manipulujú s úbohou verejnosťou.

Jedným z TOP bludov dnešnej propagandy je názor, že akýsi komunisti z pozadia ovládajú, respektíve vyciciavajú našu spoločnosť. Podľa tejto propagandistickej legendy, sa po roku 1989 do novej politiky dostalo aj veľa bývalých členov komunistickej strany, ktorí v srdci zostali komunistami a teraz bohatnú, sú skorumpovaní a vplývajú na vývoj udalostí na Slovensku. Problém novodobej systémovej propagandy je v tom, že rada využíva polopravdu (šedá propaganda). Na tejto legende, alebo skôr mýte, je tiež kus pravdy.

S prvou polovicou legendy sa dá súhlasiť. Keď sa v štáte mení systém, neznamená to automaticky aj zmenu „personálneho obsadenia“. Je teda pochopiteľné, že s novým systémom nemusia zákonite prísť aj noví ľudia. Môžeme si uviesť príklad z histórie. Fenomén „nový systém-starí ľudia“ sa naplno prejavil v povojnovom Nemecku. Od roku 1933, keď sa Hitler stal kancelárom, až do roku 1945, kedy sa skončila druhá svetová vojna, sa v ríši postupne budoval nacistický politicko-hospodársky systém, spolu s rozvetveným byrokratickým aparátom, hierarchiou vedúcich pracovníkov a podobne. Jednoducho povedané – v štátnej správe bola kopa nacistov. Celkom prirodzene. Po skončení vojny stáli víťazné mocnosti pred problémom, ako odstrániť zo štátneho aparátu bývalých členov NSDAP. Tento problém dostal názov „denacifikácia“. Problémom neboli ani tak mocenské špičky, ktoré sa dajú veľmi rýchlo odstrániť a nahradiť. Vedúcich funkcionárov predsa nieje až tak veľa. Problém bol skôr v zástupoch úradníkov a menších „rýb“. Nemôžete len tak nahradiť tisíce skúsených pracovníkov, úradníkov a odborníkov s praxou. Kým ich nahradíte? Nieje preto šokujúce, že v štátnom aparáte sa mohli po vojne vyskytnúť aj bývalí nacisti.

Treba teda povedať, že aj v dnešnom svete sa medzi nami pohybuje mnoho bývalých členov komunistickej strany. Ľudia boli so systémom spojení rôzne. Okrem samotného členstva v KSČ, boli ľudia zapájaní do fungovania systému aj skrz rôzne organizácie a manifestácie (pionieri, SZM, ľudové milície, hromadné oslavy 1. mája atď…). Izolácia od systému teda nebola úplne možná. Drvivá väčšina ľudí, ktorá dosiahla dospelosť pred rokom 1989, sa na fungovaní systému nejakým spôsobom podieľala. Ak by sme začali pátrať po minulosti dnešných verejne známych osobností, určite by sme skôr či neskôr u mnohých narazili na nejakú spojitosť medzi nimi (ich rodinou) a komunistickým režimom. V konečnom dôsledku teda treba povedať, že aj dnes sa medzi nami pohybujú bývalí členovia KSČ a nieje vylúčené, že majú aj nejakú významnú funkciu v štáte, štátnej správe, sú verejnými činiteľmi a podobne.

Druhá polovica legendy o skrytých komunistoch je však už propagandistickým nezmyslom. V súčasnosti je na Slovensku tvrdý kapitalizmus, západná demokracia a šíri sa neoliberálne myslenie. Ak aj sú medzi štátnymi činiteľmi bývalí komunisti, tak sa rozhodne ako komunisti nesprávajú. Práve naopak.

Rok 1989 bol jedným veľkým sitom. Tu sa oddelili ľudia, ktorí boli skutočne presvedčenými komunistami od ľudí, ktorí mali len osobné ambície, túžbu dostať sa do politiky, k moci, k nejakej funkcií a podobne. Tu sa rozišli komunisti od tých ostatných, ktorí vnímali svoje členstvo v strane len ako výťah do funkcie, prípadne sa ich skutočný osobný názor nezhodoval s oficiálnou doktrínou. Z tých ostatných sa stali „bývalí“. Prispôsobili sa novému systému a prijali podmienky novej hry. Tvrdiť však o týchto ľuďoch, že sú tajne v srdiečku komunistami je scestné. Na druhej strane ak chce niekto útočiť na druhého s tým, že bol komunista, tak by mal sám najprv vyložiť svoje karty a dokázať, že on ním pred ´89 nebol. Aj tak je celá táto špinavá hra s obviňovaním sa z členstva v KSČ absurdná. Myslím si, že je to len obyčajný nástroj nátlaku. Zabijete ním tri muchy jednou ranou.

V prvom rade takýmto obvinením diskreditujete obvinenú osobu a nálepkujete. To je predsa ten zlý komunista a určite je stále komunista, len sa hrá na demokrata a určite má niečo za lubom bla bla bla… V druhom rade sa takýmto spôsobom podľa mňa krásne odpútava pozornosť ľudí od toho, že súčasný kapitalistický systém nieje schopný riešiť závažné spoločensko-ekonomické problémy. Veď nízke mzdy, bezdomovectvo, drahé lieky, korupcia (atď…) sú dôsledkom toho, že nám tu vládnu akýsi bývalí komunisti. Do tretice sa takto ešte roznecuje už tak obrovský a fanatický antikomunizmus. Veď za všetko zlé môžu len a len komunisti. Nuž, treba si nejako umyť ruky.

T.D.

Posted in Články.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *