Odišiel Marx so zlatom v hrdle

10943V noci na 14. augusta nás opustil spevák Statis Prusalis, ktorého si najmä staršia generácia pamätá ako fenomenálneho speváka. Samozrejme, od tých čias prešli roky, pribudli šediny a skôr ako na južanského manekýna sa Statis začínal podobať na Karla Marxa. Na spievajúceho Marxa so zlatom v hrdle.

Statisa som spoznal počas šnúry predvolebných mítingov v Prešovskom kraji, na ktorej nám spríjemňoval atmosféru nielen počas stretnutí s voličmi, ale aj mimo nich. Hneď pri zoznamovaní ma napomenul, že komunisti si tykajú a sú priatelia.

Často spomínal na svojho otca, ktorý bol veliteľom komunistických povstalcov v okolí Solúnu počas občianskej vojny v Grécku (1946-1949). Odhaduje sa, že po porážke povstania muselo emigrovať cca 100 000 gréckych komunistov, ľavičiarov či sympatizantov gréckej komunistickej strany. Tí, ktorí nestihli ujsť skončili v niektorom z novovzniknutých koncentračných táborov na gréckych ostrovčekoch. Jeden z najznámejších bol na ostrove Makronisos a tento tábor mal prezývku Grécke Dachau.

Z Grécka sa nedostal ani Statisov otec. Padol v boji deň pred tým, ako sa Statis narodil. Krajiny východného bloku si rozdeľovali utekajúcich gréckych komunistov a takýmto spôsobom sa v Československu ocitol aj Statis. Spolu s ďalšími 4123 gréckymi sirotami, ako to Statis často prízvukoval, začal nový život a kariéru speváka.

Statis bol odjakživa komunista a nedal na nás dopustiť. Zostal verný ideálom, za ktoré padol jeho otec, aj v dobe, ktorá nám nepraje. Veselý, priateľský, veľkorysý, ale aj priamy a odvážny. Taký bol tento grécko-český spevák, ktorý napríklad v roku 1999 neváhal a šiel koncertovať bratom Srbom práve v čase, keď mesto bombardovali Američania. V povedomí širšej verejnosti však zostane ako jediný komunista vlastniaci zámok – zámok, ktorý tesne po revolúcii zachránil.

Statis, ďakujeme ti za všetko, čo si, najmä po novembri 1989, pre komunistické hnutie v Čechách a na Slovensku urobil. A nebolo toho málo. Preto som presvedčený, že teraz si tam hore brnkáš na gitare spolu s Che Guevarom, Deanom Reedom a Victorom Jarom.

Zbohom, priateľu!

Artur Bekmatov


Solidaritu s obvinenými Čechmi!

11990655_1155452744469087_7903668374820605051_nFront ľavicovej mládeže vyjadruje solidaritu piatim českým anarchistom obvineným z terorizmu. Zároveň považujeme celý súdny proces za politicky motivovaný s cieľom zastrašiť antimilitaristickú mládež.

28. apríla minulého roku prebehla v Českej republike akcia Fénix – razia proti tzv. ľavicovým extrémistom – polícia zatkla jedenástich ľudí podozrivých z prípravy útoku na transport vojenskej techniky. Následne boli obvinení šiesti, piati dodnes čelia obžalobe. Traja z prípravy teroristického útoku, dvaja z jeho neohlásenia polícii, pričom im hrozí trest odňatia slobody vo výške od ôsmich rokov až po výnimočný trest, teda doživotie. Posledné pojednávanie prebehlo pred týždňom.

Podľa obžaloby chceli obžalovaní „narušiť základnú politickú, hospodársku a sociálnu štruktúru krajiny,“ keď plánovali vykonať útok na vlak s vojenským materiálom pomocou zápalných fliaš.

5

Údajní teroristi pred súdom. foto: lidovky.cz

Obžalovaní obvinenia vytrvalo odmietajú – tvrdia, že sa stali obeťami nasadených agentov-provokatérov, ktorí iniciovali nielen útok na vlak, no dlhodobo nabádali aktivistov k násilným činom.

Front ľavicovej mládeže vníma proces ako vykonštruovaný, ktorý má slúžiť na výstrahu všetkým mladým, ktorí sa nestotožňujú s rastúcou militarizáciou ich krajiny a so zvyšujúcim sa napätím, ktoré iniciujú práve členské štáty NATO. Zároveň vyzývame na stiahnutie obžaloby proti piatim českým aktivistom.

Front ľavicovej mládeže

Prečo zabúdame na prvých slovenských antifašistov?

volby_resize17. júla uplynulo 80 rokov od začiatku občianskej vojny v Španielsku. V tejto vojne proti sebe bojovali na jednej strane fašistickí povstalci pod velením generála Franca a na druhej strane demokraticky a legálne zvolená ľavicová vláda. V boji proti fašistom pomáhali výraznou mierou aj zahraniční dobrovoľníci z celého sveta. Do Španielska ich prišlo takmer 30 000 a združovali sa v Interbrigádach.

Svoje zastúpenie v nich malo aj Československo. Odhaduje, sa že do bojov na strane ľavicovej vlády sa zapojilo niečo cez 2 000 ľudí z ČSR, pričom Slováci tvorili približne jednu tretinu. Išlo o prvých slovenských antifašistov. Napriek tomu majú na celom Slovensku zrejme len jediný pamätníček – pamätnú tabuľu na prvom poschodí budovy Hotelovej akadémie na Mikovíniho ulici v Bratislave. Tabuľa je stará, ťažko čitateľná, z chodníku takmer nevšimnuteľná a, podľa môjho názoru, trochu nedôstojná.

Interbrigadisti neodchádzali riskovať svoje životy do Španielska kvôli žoldu, ale z idealizmu a z obáv. Z obáv pred nástupom zla, ktoré sa mohlo po Taliansku, Nemecku a Španielsku veľmi rýchlo rozšíriť do celej Európy, vrátane našej republiky. Preto bolo útredným heslom našich interbrigadistov “U bran Madridu se bojuje také za Prahu!”. Dnes môžeme povedať, že tieto ich obavy sa naplnili.

Väčšinu z interbrigadistov tvorili komunisti, socialisti, anarchisti, sociálni demokrati – jednoducho ľavičiari z celéhointer sveta. Treba povedať, že v zahraničí si interbrigády vedia patrične uctiť – dôstojné pamätníky majú v mnohých mestách na Západe – v Štokholme, Berlíne, Paríži, Londýne, Glasgowe, Madride, ale aj v Seattli, San Franciscu, kanadskej Victorii či austrálskej Canberre. My však tému interbrigád ignorujeme – neobjavuje sa v kultúre, historickom bádaní a, žiaľ, nereflektuje ju ani legislatíva (zákon o protifašistickom odboji ho definuje ako boj za národné oslobodenia formujúci sa od roku 1939). A spomínať Ústav pamäti národa je snáď zbytočné. Ten sa oveľa radšej venuje takzvanému tretiemu odboju (odboj proti režimu v rokoch 1948-89), ktorého existencia je postavená na väčších legendách ako existencia starých Slovákov s kráľom Svätoplukom na čele.

Médiá a politici sa po marcových voľbách svorne pýtajú ako je možné, že toľko ľudí prišlo o historickú pamäť. A miesto toho, aby hľadali a ponúkali mladej generácii nové a nové pozitívne príklady z antifašistického odboja, tak svojim konaním len utvrdzujú “frustrovaného voliča” v správnosti jeho voľby. Ak chcete naozaj bojovať proti nastupujúcemu pravicovému radikalizmu – nech sa páči – máme množstvo príkladov medzi Interbrigadistami.

Nezaslúžili by si naši prví antifašisti dôstojnejší pamätník, väčšiu úctu spoločnosti, alebo minimálne pozornosť historiografie?

Madeline Albrightová patrí do Haagu, nie do Bratislavy!

11990655_1155452744469087_7903668374820605051_n

Front ľavicovej mládeže vyzýva k účasti na demonštrácii proti návšteve M. Albrightovej v Bratislave.

Piatok 15. apríla podvečer si má bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeline Albrightová prebrať ocenenie za rozvoj euroatlantických vzťahov. Ocenenie bude súčasťou slávnostného galavečera konferencie GLOBSEC 2016, ktorú v Bratislave organizuje Slovenská atlantická komisia – mimovládna organizácia napojená na štruktúry Severoatlantickej aliancie.

Front ľavicovej mládeže pri tejto príležitosti zvoláva protestné zhromaždenie. Sme presvedčení, že “rozvoj euroatlantických vzťahov” má vyzerať inak ako bombardovanie suverénneho štátu Juhoslávia bez mandátu OSN, ktorého dôsledkom je množstvo civilných obetí a vznik bábkového štátu Kosovo.

M. Albrightová je pre nás, mladých radikálnych ľavičiarov, stelesnením pokryteckej zahraničnej politiky USA využívajúcej princíp dvojitého metra pri napĺňaní svojich imperialistických ambícií. Bola to práve Albrightová, ktorá poukazovala na porušovanie ľudských práv juhoslovanskými jednotkami, no na druhej strane otvorene podporovala a stretávala sa s kosovskými teroristami z UCK. Tejto organizácii hlavná žalobkyňa Medzinárodného tribunálu v Haagu pre zločiny v bývalej Juhoslávii Carla del Ponte pripisuje obchodovanie s ľudskými orgánmi. Vodca UCK Hashim Thaci sa nakoniec stal premiérom samostatného Kosova, ktoré vzniklo pod kuratelou Spojených štátov amerických.

M. Albrightová nesie, podľa nášho názoru, spoluzodpovednosť za smrť stoviek,až tisícok civilných obetí bombardovania Juhoslávie letectvom NATO, ako aj obetí teroristov z UCK. Z toho dôvodu sme presvedčení, že bývalá ministerka zahraničia patrí pred Medzinárodný súdny tribunál v Haagu a nie na odovzdávanie ceny za rozvoj euroatlantických vzťahov v Bratislave.

Front ľavicovej mládeže touto cestou vyzýva všetky protivojnové, pokrokové a vlastenecké organizácie, mierových aktivistov a politikov, ktorí dlhodobo vystupujú proti imperialistickej politike USA, aby sa zapojili do organizovania demonštrácie proti návšteve M. Albrightovej.

Nech 15. apríla jednotne znie Bratislavou posolstvo: Na Slovensku si vážime mier, nie vojnových štváčov.

Podrobnosti o demonštrácii upresníme na facebookovej fanpage organizácie.

Artur Bekmatov

Predseda Frontu ľavicovej mládeže

Prečo je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov nespravodlivé ?

Snaha privlastňovať si rôzne predmety sprevádza ľudstvo už od jeho počiatkov. Sám biblický Adam, podľa legendy, prijal zakázané ovocie a spoločne s Evou uvrhli týmto činom na ľudstvo dedičný hriech. Ich túžba po zakázanom jablku bola tak trýznivá, že ju nevydržali a privlastnili si jedinú vec, na ktorú nemali v Edene, božskej záhrade, nárok. V staroveku, období ktoré sa príznačne v marxistickej filozofií nazýva otrokárskou spoločnosťou, je pre fenomén súkromného vlastníctva typická možnosť vlastnenia živých bytostí, živých ľudí – otrokov. De iure aj de facto teda niekto, kto na to mal, mohol disponovať s životmi ľudí, ktorých svaly využíval na prácu a ktorých považoval za hovoriaci dobytok. Pre otrokára neznamenal život otroka viac, ako dnes život prasaťa pre mäsiara. Dodnes nám o tom ako kedysi pohŕdali životmi zotročených, svedčia monumentálne pamiatky starovekého sveta, ktoré slúžili len jednému účelu; boli to obyčajné demonštrácie bohatstva, sily a absolútnosti moci jednotlivcov, nad masami utláčaných. Ako dobrý príklad nám môže poslúžiť Egypt. Faraóni Starej ríše si bežne nechávali stavať pyramídy, ktoré im stavali masy roľníckeho ľudu. Masy stavali obrovskú a ekonomicky nákladnú stavbu pre jediného človeka. Pochopiteľne si to egyptskí panovníci mohli dovoliť, veď mali nazhromaždené obrovské bohatstvá. Faraóni, ako predstavitelia elity, ovládali výrobné prostriedky. Svoje postavenie a nárok na vlastníctvo mohli zdôvodniť veľmi jednoducho, veď boli bohmi vyvolení nástupcovia svojich otcov. Faraón bol chápaný, ako akási dvojaká bytosť. Na jednej strane bol človekom a na druhej strane bol bohom. To bolo nespochybniteľné.

Dnes, našťastie, žijeme v dobe, kedy si môžeme dovoliť nahlas (ale nie príliš) spochybňovať a oponovať. Nikto nám nepríde odseknúť hlavu, alebo aspoň pre výstrahu ruku. Tak ako v otrokárskej a feudálnej spoločnosti, tak aj dnes existujú v našej spoločnosti obrovské majetkové rozdiely. Žijeme v období kapitalizmu, kde úlohu vlastníkov výrobných prostriedkov prebrala súdobá elita špičkových kapitalistov. Táto elita nemusí, ako bežný pracujúci človek, ráno vstávať a hľadať v skrini čisté ponožky, urobiť si desiatu a utekať na autobus do práce. Títo ľudia žijú z práce iných. Za nich pracujú robotníci, poľnohospodári, predavačky, manažéri, šoféri atd. Kapitalistická elita si len užíva luxus, ktorý si môže zaplatiť z práce iných. Zamestnanci totižto produkujú tovary a služby, z hodnoty ktorých dostanú len zlomok prostredníctvom mzdy. Ostatné pripadne kapitalistom, ktorí však pracovať nemusia. Vlastnia totižto výrobné prostriedky ako pôdu, továrne, elektrárne, vodárne, energetické zdroje, bane a iné. To im zabezpečuje, aby nemuseli žiť z práce vlastných rúk. Jednotlivci tak ovládajú to, čo je v podstate životne dôležité pre celú spoločnosť.

Práve fakt, že jednotlivci ovládajú spoločensky životne dôležité výrobné prostriedky, je prvá výčitka, ktorú môžeme vysloviť v súvislosti s kapitalistickým súkromným vlastníctvom. Ak Adam vzal zo stromu jablko a zjedol ho, pretože bol hladný, nemôžeme mu nič vytknúť. V prípade, že by sa dokonca rozdelil o to jablko s Evou, mohli by sme s istou dávkou humoru považovať Adama za akéhosi prvého socialistu. Ak by však povedal, že celý strom je jeho, môžeme mu vyčítať, že je to nespravodlivé, pretože na jeho plody by mal mať nárok každý, kto je hladný a to aj bez jeho dovolenia. Pochopiteľne je to len veľmi zjednodušený príklad, ale rovnako by sme mohli tvrdiť, že na elektrinu a vodu má nárok každý, kto je smädný a potrebuje si zasvietiť v kuchyni. Nemal by mať však ako jednotlivec nárok na to, aby mohol diktovať kto môže piť a svietiť. Tak ako moderná spoločnosť uvádza, že garantuje dodržiavanie ľudských práv bez rozdielu, tak by mala garantovať aj slušné žitie (nielen prežitie). V súčasnej spoločnosti si nedokážeme predstaviť, že by mal niekto právo rozhodovať o tom, kto bude a kto nebude mať ľudské práva. Nedokážeme si predstaviť situáciu, že by nejaký bohatý jednotlivec predával preukazy, ktorých držitelia by mali garantované ľudské práva. Na druhej strane je celkom normálne, že voda, potraviny alebo teplo z radiátorov je predajné ako tovar na trhu. Strategicky významné a pre spoločnosť životne dôležité výrobné prostriedky, by preto mali byť spoločné. Nemali by byť v rukách jednotlivcov, ale v rukách celej spoločnosti, pre ktorú sú dôležité. Ľudia majú právo na civilizovaný život, jedlo, vodu, svetlo, teplo, hygienu, bývanie, zdravotnú starostlivosť, kultúru a vlastne na všetko pre plnohodnotný život v Európe 21. storočia. Spoločnosť by to mala byť schopná zabezpečiť pre všetkých členov bez rozdielu. Práve preto by mali byť najdôležitejšie výrobné prostriedky spoločným vlastníctvom a nie súkromným.

Pre dnešných neoliberálnych mysliteľov je to absurdné tvrdenie. Neoliberalizmus ako ideologická opora kapitalistického privatiseeverythingsystému vychádza zo súkromného vlastníctva, ako z niečoho takmer posvätného. Samotná existencia súkromného vlastníctva je jedným zo základných kameňov dnešného kapitalizmu. Každý má predsa právo na súkromný majetok, keď ho nadobudol. Je však vrcholne otázne, kde sú hranice. Pre neoliberálov tieto hranice takmer neexistujú a preto je dnes úplne normálne, že niekoľko desiatok jednotlivcov vlastní taký majetok, ako polovica najchudobnejších obyvateľov planéty. Neoliberalizmus vlastne vychádza z klasického liberalizmu. Za akéhosi praotca liberalizmu sa všeobecne považuje Angličan John Locke. Je však paradoxné ako vzdialené sú predstavy o súkromnom vlastníctve Johna Locka a jeho dnešných myšlienkových nasledovníkov. Vieme čo o súkromnom vlastníctve hovoria dnešní neoliberáli a tak si povedzme, čo o ňom hovorí Locke. V prvom rade hovorí, že človek si musí súkromné vlastníctvo nejakým spôsobom zaslúžiť. Tvrdí, že na to, aby bolo súkromné vlastníctvo legitímne, musí človek najprv spojiť s predmetom svojho súkromného vlastníctva nejakú svoju (!) prácu. Takže po lopate, ak chceme vyhlasovať, že nejaký kus poľa je náš, musíme ho sami obrábať, alebo ak tvrdíme, že jablko je naše, tak si ho musíme sami buď to vypestovať, alebo aspoň poň vyliezť na strom. Ak to otočíme, nemôžeme tvrdiť, že niečo je naše, ak s tým nespojíme našu prácu. V druhom rade Locke hovorí, že na vec o ktorej chcem tvrdiť, že je mojím vlastníctvom, mám nárok len keď je dostatok aj pre ostatných a teda, aj ostatní majú možnosť si časť toho privlastniť. Napríklad je dostatok jabĺk a teda mám právo vyhlásiť, že toto jablko je moje. Do tretice Locke ešte uzatvára problém legitimity súkromného vlastníctva tzv. podmienkou striedmosti. Hovorí, že vždy musím myslieť na mieru vecí, ktoré si chcem privlastniť. Nemôžem nenažrane brať všetko čo mi príde pod ruky, pričom to vlastne ani nepotrebujem k životu. Ide o to, aby sme chápali rozdiel medzi tým, čo je našou potrebou a čo len obyčajnou sebeckou majetníckou túžbou. Ak sme hladní, tak máme nárok na to, aby sme si privlastnili jablko a najedli sa, čím uspokojíme svoju potrebu. Ak sme však sýti a len túžime po jablkách, ako dekoračnom doplnku do nášho paláca, ktorý stojí nad dedinou plnou hladných chudákov, tak na jablká nárok nemáme.

neoliberalismParadoxne, druhú výčitku voči súkromnému vlastníctvu výrobných prostriedkov nachádzame v koreňoch samotného liberalizmu. Súkromné vlastníctvo strategicky významných výrobných prostriedkov je teda vrcholne nespravodlivé. Záver je jasný, tieto prostriedky by mali rozhodne patriť celej spoločnosti, alebo nejakej konkrétnej vybranej komunite, ktorá s nimi bezprostredne pracuje. Otázne je potom, ako s nimi spoločnosť bude manipulovať. Sú rôzne spôsoby. Ľudská myseľ je deformovaná do hĺbky zarytou predstavou o tom, že na všetkom musí byť nalepená menovka (a cenovka). Nedokážeme si prakticky predstaviť, ako by fungoval svet, kde by sme nemohli konkrétne určiť komu čo patrí. Pre mnohých ľudí je dnes nepredstaviteľné, že by nebol určený vlastník kusu pôdy, ale že by bol nikoho, teda spoločný. Preto prvým spôsobom je nalepiť na všetko nápis „štátne vlastníctvo“. V tomto prípade bude uspokojená potreba ľudí po hmatateľnom vlastníkovi. Takéto riešenie je jedným z možných riešení a v podstate fungovalo pred rokom 1989. Okrem tohto konkrétneho riešenia, sú tu aj alternatívy v podobe kolektívneho vlastníctva v réžií určitého spoločenstva. Spoločenstvo, respektíve komunita je obvykle menšia a flexibilnejšia jednotka ako štát a preto môžeme špekulovať o efektivite takéhoto riadenia spoločného majetku. V súvislosti s týmto existujú rôzne relatívne nové modely participatívnej ekonomiky, alebo podnikovej ekonomickej demokracie, kedy vlastníkmi podniku sú napríklad jeho pracovníci a nie nejakí ľudia, ktorí podnik v živote ani raz nevideli, len majú uložený podiel v depozitári cenných papierov. Toto je už ale iná téma.

Tomáš Dvorský

Použitá literatúra:

Blaha, Ľuboš, 2006. Sociálna spravodlivosť a identita. Bratislava: SAV.

Hrubec, Marek, 2011. Postkapitalistické alternativy: ekonomická demokracie. In: Svet v bode obratu: Systémové alternatívy kapitalizmu. Bratislava: VEDA.